Høstferie kap. 1 ~ Aneta Macejáková

Mám za sebou prvé tri dni prádznin v podstate. Je 23:19 v pondelok, 28.9. Ja, Britt Marie a Synne Kristin sedíme v aute. Už pred dvoma hodinami sme mali doraziť k Helgeho rodičom. Ale samozrejme, prečo by malo niečo fungovať? Zastavili nás na ceste, opravujú tunel, musíme hodinu čakať, kým sa môžeme pohnúť ďalej, a to sme len 10 minút od cieľa. Rozhodla som sa preto tento čas využiť užitočne a spánok odložiť na neskôr, čiže píšem článok.

Z prvých prázninových dní som mala obavy. Mali sme ja, Britt Marie a Synne Kristin ísť do Bømlo a byť tam do pondelka s malými deťmi. Tak sa aj stalo. V piatok, keď som sa vrátila zo školy sme odišli. Do Bømlo je to dlhá cesta. Cca 6 hodín, my sme mali aj pauzu na večeru. Bømlo je na ostrove, takže sme sa plavili aj trajektom. Pre mňa nie častý zážitok, tak som si to riadne užila.

Keď sme dorazili, už veľa času nezostalo a len sme si dali kveldsmat a šli spinkať. Spali sme my tri a Sunneva (jedno z domácich detí) v jednej izbe. Synne Kristin sa samozrejme v noci budila, tak aj ja, ale inak môžem povedať, že to bola celkom v pohode noc.

V nedeľu sme sa vybrali za kamarátmi Britt Marie do mesta pol hodinu odtiaľ. To bol ďalší nudný zážitok. Tri deti do 12 rokov, báli sa ma, tak som sa 5 hodín len usmievala a snažila sa neplakať. Ale na obed sme mali zaujímavú vec. Ryžou kašu s cukrom a škoricou, ale pozor, k tomu šunku. Nebolo to zlé...

Ako sme sa večer vrátili, bolo tam ešte viac detí. Nie len tri domáce a tri na návšteve ako my, ale ešte aj ďalšie dve – bratranec a sesternica domácich. Najprv všetko zlaté, tri najmenšie mi doniesli knižky, že nech im čítam, tak som si vymýšlala. Celú dovolenku im nedošlo, že im nerozumiem. Len Halvardovi som to povedala a chudáčik bo strašne vydesený. Potom však všetky na mňa začali útočiť a správali sa ako opice. Ale zjavne ich to bavilo. Gunhild si ma špeciáľne obľúbila a furt za mnou lozila a chcela sa so mnou naháňať a blbnúť, na čo začala Synne Kristin žiarliť a vyžadovala ma pri večeri. Cítila som sa dosť žiadaná.

Večer som potom mala ísť strážiť toho bratranca so sesternicou. Bývajú len asi tri minútky od nich. Ich mama chcela ísť na koncert. Všetko prebiehalo fajn, kým sa ten chlapec nezobudil, že sa moc potí. Tak sme zavolali jeho tetu a on sa chudák zavrel do kúpeľne a tam sa schúlil no bolo mi ho ľúto. Ona však povedala, že to len vymýšla, lebo mu chýba mama. Počkala so mnou a potom sme šli domov a spať.

Nedeľa nebola extra výnimočná. Dostala som konečne heslo od wifi a robila som si svoje. Len na chvíľu som vyšla hore a to už Gunhild za mnou prišla s vyfarbovačkou morského koníka a že čo je to sa ma pýta. Chvalabohu som to deň predtým videla, tak to nepôsobilo trápne. Povedala som jej, že sjøhest a ona si potom celý čas čo kreslila mrmlala to slovo. Aj na mamu zakričala 5 krát, že kreslí morského koníka. Začínam ju mať rada.

No a je tu pondelok. Keď ma konečne nezobudili deti, zobudil ma môj budík 5:40, lebo som si ho zabudla vypnúť. No skoro ma porazilo. Zvyšok dňa tiež nebol bohviečo. Od rána sedíme v aute. Jedine sme mali zastávku v Bergene, čo sa mi veeeeľmi páčilo. Bergen je prehlasovaný za najkrajšie mesto v Nórsku a myslím že aj právom. Najprv sme chvíľu chodili po prístave a potom šli do reštaurácie, kde sme stretli kamarátku Britt Marie. Synne Kristin sa tam strašne rada hrala v detskom kútiku takú hru, že geografia. Na dotykovej obrazovke, len jednoduché určovanie krajín. Vedľa nás to hrala aj taká babka s vnúčikom. Povedala som im, že som so Slovenska a pomohla s pár krajinami, i keď samozrejme mi trikrát povedala, že Slovenia to je moja krajina...

Po obede sme sa vyviezli pozemnou lanovkou Fløibanen nad Bergen. Keďže sme vychytali krásne počasie, bol ozaj úžasný výhľad.