streda 9. decembra 2015

Treminprøve, návšteva a lyžovačka

Tento piatok som mala možnosť okúsiť, aké je to písať polročku v Nórsku. Bola z matiky. Mali sme na to až 5 hodín. Prvá časť bola bez pomôcok a druhá s. Prvú časť som mala za pol hodinu z tých dvoch, čo sme na to mali a učiteľ mi nedovolil odovzdať to a počítať s pomôckami druhú časť. Tak som vypočítala s bez pomôcok, čo som vedela z druhej časti a ešte stále mi zostávala pol hodina, tak som si vytiahla jedlo (áno, to je povolené) a napapala sa, potom napísala vianočné pohľadnice rodine a kamarátom a potom ešte raz skontrolovala test, to už konečne bol čas na pomôcky. Vo dverách sa objavila učiteľka a povedala, že potrebuje piatich ľudí. To som sa samozrejme neprihlásila, veď píšem test, nejdem nič iné teraz robiť. 5 ľudí sa po chvíli vrátilo a ona si pýtala ďalších. To mi došlo, že to je asi niečo podstatné tak na poslednú várku som sa prihlásila aj ja a zistila som, že to nás ona prišla "vyvenčiť". Šli sme do jedálne po vodu, na záchod a na chvíľu von a potom zasa späť.
Keďže mi chýbalo už len pár otázok na ktoré som potrebovala počítač, bola som hotová asi za pol hodinku. Zašla som na poštu, kým som čakala na Nou - výmennú študentku z nemecka, ktorá mala prísť na návštevu. S ňou sme sa potom vybrali domov. Dostala som trochu obavy, že ju budú mať až moc radi, lebo vie hovoriť nórsky lepšie ako ja. A je pravda, že síce si to asi neuvedomovali, mňa odsúvali a hovorili hlavne s ňou a nórsky a mne to ešte prekladali, akoby som nerozumela. Ale preniesla som sa cez to a na ďalšie ráno sme vstali okolo siedmej a každých desať minút kontrolovali či prestalo pršať a aké bude počasie na svahu, kým sme sa nerozhodli ísť jesť a potom už len počkať chvíľu na Tomasa a horsa na svah, aj keď stále pršalo. Boli sme totálne mokrí už len po prvej jazde lanvkou ale nevzdali sme to cca do druhej. Stretli sme aj Eirika s kamarátom, tak som Tomasovi povedala, nech si ide kľudne s nimi, že mi si s Noou pôjdeme svojim tempom. Samozrejme že nesúhlasil, tak sme sa len vzájomne zdržovali, oni keď si išli skákať a my ich keď sme sa niekde vytrepali. Preto nám to vydržalo len jednu jazdu a potom sa Eirik s kamarátom odpojili.
Na obednej pauze Noa zistila, že nemá mobil, z čoho sme si nerobili ťažkú hlavu, veď sa to nájde doma. Horšie bolo, že Tomas zabudol horúcu vodu na čokoládu...
Poslednú jazdu šiel Tomas odniesť nájdené rukavice a Noa mi odišla, tak som šla sama. Keďže som mala úplne zahmlené okuliare, nevidela som kam idem a spadla som rovno na zľadovatené kusy ľadu. Keď som sa postavila, stál pri mne jeden pán a pýtal sa ma niečo po nórsky trikrát a stále som nerozumela, tak som mu povedala že neviem a on že "Chutí ten sneh dobre?" zasmial sa a odišiel -_-

Mobil sme nenašli ani v aute ani doma, aj keď sme hľadali viackrát. Rozhodli sme sa preto potom ísť do ski resortu sa spýtať, ale Tomas tam ešte predtým zavolal, a povedali, že nemajú, ale cestou späť z Golu mu zavolali, že ho našli, tak sme ho my s Tomasom na ďalší deň mali ísť vyzdvihnúť.
Tomas nám večer rozobral sprchu. Britt Marie s Helgem sú veľmi radi, že ho tu majú... Ja som zatiaľ bola so Synne Kristin a Britt Marie a piekli sme ovsené sušienky. Synne Kristin však musela každých pár minút ísť skontrolovať Tomasa (Påsan inne der). Už sa ho ani nebojí, i keď na ruky ju ešte zdvíhať nemôže.

V noci som si dala budík na pol piatu, aby som mojej rodine nachystala Mikuláša. Všetko previehalo v poriadku, kým o trištvrte na päť neprišiel Helge z práce a začal vyzvedať, čo robím. Tak som mu povedala a začal mi hovoriť, že som super, ale že by som mala spať.
Tomasovi som o našej tradícii povedala pár dní predtým, preto sa on rozhodol ma prekvapiť a do mojich topánok mi tiež dal sladkosti. Takže mikuláša dostal každý.

V nedeľu sme šli s Tomasom opäť na svah. Mali sme najprv ísť niekam so škôlkou, ale to sme sa rozhodli, že je zbytočné a šli snowboardovať. Zjazdovka bola celá zľadovatená, tak sme šli na neupravených častiach vedľa zjazdoviek, čo bolo omnoho lepšie, i keď, povedzme, že nie som profesionál a nabrala som aj strom aj kameň, tak sme šli pomaličky.




Posledné kolo, keď sme sa potrebovali už len dostať k autu som natrafila na ľadovú plochu, kde som nabrala moc veľkú rýchlosť, tak som sa snažila zabrzdiť, ale v tej panike úplne zle a len som preletela cez prednú hranu a vyrazila si dych. Začala som vydávať veľmi zvláštne zvuky, ale Tomas, čo sedel asi 10 metrov predomnou pochopil, že mi nie je úplne nalepšie. Potom si chvíľku nepamätám a zrazu bolo okolo mňa viacej ľudí a Tomas. Rozplakala som sa a chvíľu zostala ležať. Potom sme zišli pomaly dolu a šli k autu. Asi by som to nazvala, že som bola trochu v šoku, tak som toho moc nenarozprávala a svet sa mi točil. Plus som ešte dostala ranu dverami, keď sa mi Tomas pokúšal otvoriť dvere. Ale tiež som mala helmu takže pohoda. Šli sme domov, moc som toho nenarozprávala a začínala ma bolieť hlava. Vnútri som sa len prezliekla a ľahla si. Tomas sa im bál povedať, že som si ublížila, lebo si  myslel, že je to jeho chyba, ale potom im predsalen šiel povedať, že nechcem jesť ani piť, na čo ma oni donútili zjesť kjøttkaker a vypiť celú jule brus, až mi došlo zle a aj keď som im povedala 20 krát, že som fajn sa ma len pýtali na jednoduché veci, čo som všetko vedela, no aj tak zavolali doktorivi a museli sme ísť do Golu, kde mi zakázali spať v aute. Prehliadka prebehla v pohode, Helge aj napriek doktorovmu tvrdeniu, že som v pohode, trval na tom, že Tomas u nás spí a zobudia ma v noci dvakrát a nesmiem spať pred desiatou. Samozrjme som zaspala kým mi len doniesli jedlo, tak sa rozhodli ma nechať tak, ani ma nebudiť v noci, Tomas povedal, že som v poriadku a už som len zaspávala medzi tým ako niekto prichádzal a odchádzal z izby.

Som úplne v poriadku, žiadne stresy. A lyžovačku som si užila.

0 komentárov:

Zverejnenie komentára