Dnes sem krátko,
možno dlho, zhrniem naše YFU polročné stretnutie, 4.-7.2. Úprimne sa mi na neho
nechcelo. Jediné na čo som sa tešila bolo, že stretnem Helenu z Česka,
ktorá sem len pred mesiacom prišla a budem konečne po šiestich mesiacoch
hovoriť slovensky naživo. Okrem toho sa mi nechcelo cestovať, lebo si pamätám,
že prvé popríjazdové stretnutie nebolo bohviečo. Teraz však, keď sedím sama
v Osle a čakám na autobuse s myšlienkami neustále nakakujúcimi
v hlave viem prečo. Na prvom stretnutí som sa tešila veľmi na rodinu
a jediné, čo ma od nej delilo bolo to stretnutie tak som ho chcela mať za
sebou. Toto stretnutie však bolo iné. Emócie si však môžeme zhrnúť nakoniec. Čo
také podstatné a zábavné sa na stretnutí odohralo? Najprv som prišla
posledná. Teda posledná v ten daný deň, lebo z Hemsedalu nešlo nič
pred 11:40. Floyd z Bergenu – Dobrovoľník, ma vyzdvihol na stanici
a šli sme na autobus. Obaja sme potrebovali na wc, ale on nemal 10 korún
a nastalo nedorozumenie v komunikácii a ja som mala len jednu 10
korunáčku, ktorú mi on zobral, tak ja som sa na wc nedostala... Každopádne sme
pokračovali. Keďže Floyd je z Bergenu, jeho prízvuk je príšerný, ale po
pár vetách som sa začala chytať a bavili sme sa pekne nórsky. Zaujímavé
je, že aj niektorým študentom bolo ľahšie nórsky ako anglicky a všetci sme
to miešali a plietli. Samozrejme okrem Heleny. Tú som stretla hneď po
príchode na vonkajších aktivitách. Bol to veľmi divný pocit hovoriť slovensky.
Asi to nikomu kto nemal takýto problém nič nepovie, ale ja som 6 mesiacov
dostala mini záchvat paniky po vete po slovensky a bola som zahanbená
a teraz to bolo zrazu v poriadku. Ale nebolo to jednoduché.
V jednom kuse som menila na angličtinu a myslím že len miatla okolie
viac ako bolo potrebné. Ani po štyroch dňoch som si na to nezvykla, aj keď som
s Helenou trávila veľa času. Každopádne teda Helena nebola to, čo ma
potešilo najviac. A zároveň zarmútilo. To boli vŠetci ostatní. Pamätali si
ma a tvárili sa akoby sme sa všetci stretávali každý víkend. To bola
najviac priateľská spoločnosť akú som za 6 mesiacov mala a to som ich
videla iba raz a ani si s nimi moc nepísala. Objímali ma
a bavili sa so mnou. Na izbe som bola s Marisoll, Magdou
a Yanzi, posledné dve noci sa pridala aj Blair. V skupine som bola
s Carlom Johannom, Paulou, Maris, Clementom a Nicolasom. Náš
gruppeleder bol Valentin. V prvý deň sme po mojom príchode mali len
aktivity, kde sme si zopakovali mená a teda sa bavili a zdielali
medzi sebou skúsenosti. Potom bola večera a refleksjonsgrupper. To som bola
s Floydom a bola tam aj Helena, kvôli ktorej sme ich nemali po
nórsky. Different activities bolo v podstate voľno, ktoré som strávila
s Helenou. Je to veľmi milé dievča, ale ona sa nie moc rada socializuje,
takže sme boli samé. Keďže sprcha bola len jedna, čakala som väčší boj o to,
kto sa osporchuje prvý, ale nakoniec sme to zvládli skoro bez konfliktov
a v posteli sme boli presna načas – 23:30.
Druhý deň začínal
budíčkom o 7:22 a raňajkami o ôsmej. Neboli to také luxusné
raňajky ako prvý camp a brunost došiel už prvý deň, ale bolo to
v pohode. Po raňajkách sme sa bavili o kultúre. Tu už sa začali
ukazovať Clementove povahové vlastnosti. Odmietal sa zapájať a priznal, že
sa mu ani nechce učiť nórsky a nič sa mu nechce robiť, tak mu to Valentin
dával vyžrať. Po Kultúre sme sa pekne vybrali do obchodu, ale ďaleko sme sa
nedostali, lebo už o jedenástej sme museli byť späť. Musím poznamenať, že
prostredie krásne.
Po chvíli sme
však zistili, že vlastne o jedenástej to nie je povinné tak sa všetci opäť
vydali do obchodu, lenže samozrejme Helene sa nechcelo byť v spoločnosti
viacerých ľudí, tak sme my šli samy znova. Došli sme na to miesto, kde sú
zaparkované loďky, ale veľa lodiek tam nebolo, tak sme len tak sa tam
prechádzali a rozprávali. Nehovorím, že sme sa nemali o čom porozprávať,
ale nebolo to také uvoľnené ako s ostatnými...
O jednej
došlo na obed. Obed boli toasty so syrom. Bolo to v pohode a sedela
som so Samuelom z Francúzska a Vincom z Maďarska. Samuel sa ma
pýtal na slovenčinu, lebo sa učil rusky a bol veľmi milý. S Vincom
sme sa bavili o stereotypoch a celkovo o všeličom, veľmi
príjemné konverzácie sa dajú viesť s výmennými študentami.
Keď sme boli sýti
a došli nám témy na konverzácie, mali sme si ísť v rovakých
skupinkách ako sme boli na Kultúru nacvičiť scénku o niečom typickom
nórskom. To sme dostali plnú dávku Clementovej egoistickej povahy. Mali sme
hodinu a on odmietal spolupracovať. Pustil hudbu a vymýšlal, že on
chce niekoho pobozkať v scénke a potom 40 minút spieval takže sme
nevymysleli nič, len sme sa rozhodli jeho spev začleniť do scénky. Začali sa
schádzať ďalší ľudia a museli sme mať večeru. Po večeri
a refleksjonsgrupper sme mali opäť different activities čo znamená voľno.
Bola som opäť chvíľu s Helenou ale potom som si sadla s Camillou
z Fínska a s Carlom z mojej skupiny a Clement si
prisadol. Jeho podpriemerne nízke IQ nám dovoľovalo si z neho robiť srandu
bez toho, aby o tom vedel a len sa vždy po našom výbuchu smiechu so
svojim douchbag výrazom a francúzskym prízvukom spýtal „What the fuck,
bro?“ alebo „What is so funny, bro?“ z čoho sa stala kultová hláška
stretnutia a Carl sa ho naučil perfektne imitovať. Popritom ako nechápal
vtipy sa Clement ešte pokúšal s každou jednou babou pri stole neúspešne
flirtovať. Nakoniec nám oznámil, že nemôže byť v našej scénke lebo dostal
„špeciálnu úlohu“ t.j. pomáhať upratovať, dopĺňať toaleťáky atď. Nechcelo sa mi
od nich odísť, ale bolo už neskoro a chcela som sa osprchovať, tak som sa
vybrala do Seksjon A, kde na našej izbe mali baby „party“, tak som musela so
spaním chvíľu počkať, aj keď sme sa opäť neuložili neskôr ako o 23:30.
Sobota bola
posledný deň. Raňajky boli opäť o ôsmej, nie však už s krásnym
výhľadom, kvôli všerajšiemu sneženiu, ktoré sa v sobotu roztopil
a pršalo, takže fjord bol v hmle. Dážď nám program neprerušil, lebo
sme mali byť vnútri a mať ďalšie sessions. Najprv skole og venner
a potom vertsfamilien. Pomedzi to sme plánovali novú scénku. V týchto
sessions sme riešili rôzne problémy a súčasťou toho bolo vybrať si a vyriešiť
jeden problém niekoho iného. Ja priznávam, že som sa posťažovala, lebo som
vedela, že títo ľudia sú jediní, čo mi budú rozumieť a videla som, že
KAŽDÝ máme problémy s rodinou. Jedine Carl nemal a to mu závidím.
Jediné, čo sa mi nepáčilo bolo, že sme nad mojim problémom strávili viac času
ako som chcela a oni to začali brať veľmi vážne a aj keď sme
odchádzali si ma Valentin zobral nabok a povedal, že to mám poriešiť
s Marte. Ale tak úprimne, je to ich dom a ja som tam len na rok. Ak
im nevadí bývať v neporiadku, ja to ešte 5 mesiacov prežijem. Poprosila
som však, že si to pokúsim opäť vyriešiť sama a že nechcem aby vedeli, že
sa sťažujem a Valentin súhlasil.
Po obede sme
dostali opäť voľno na nacvičovanie scénky, čo sme s trochou ťažkostí
zvládli, ale zabavili sme sa. Hrali sme rodinu, ktorá má výmenného študenta
a predstavujú mu, čo sa typicky je v Nórsku, t.j. zemiaky, tak sme
z toho spravili paródiu. Scénku sme mali predviesť po Personlig utvikling,
večeri a refleksjonsgrupper. Samozrejme, že sme nevyhrali, ale treba poznamenať,
že boli aj horšie scénky ako naša. Po tomto sme mali party. Pamätám si, že
party na prvom campe som sa nezúčastnila, poprípade nie nadlho. Na tejto som
zostala skoro do konca (15 minút do konca) a užila si to. Tancovali sme
dokonca aj na Juicy Wiggle, čo bola naša pesnička z prvého campu. Tá
atmosféra bola neskutočne nostalgická a Helena sa nechytala. My sme sa len
rehotali a divoko tancovali náš tanček. Uvoľnili sme sa asi tak ako nóri
na party keď sú opití. Dnes nám odišiel hlas po toľko hlasnom spievaní
(vrieskaní) a boli sme unavení po divokom tancovaní, ale stálo to za to.
Veľmi ma mrzí, že sme boli len tak krátko. Práve sedím v autobuse domov,
čakajú ma ešte 4 hodiny, jendu uz mám za sebou plus dve hodiny sama na stanici.
Nevedela som, že sa môžem až tak naviazať na ľudí, ktorých som dokopy nevidela
ani celých 8 dní. Ale musíte ma pochopiť. Zajtra ma čaká opäť nudná škola, kde
v podstate neprehovorím ani slovo. Znova. Keďže sa so mnou ľudia nechcú
baviť. V rodine toho tiež veľa nenarozprávam, lebo za prvé oni buď spia
alebo sú na mobile a za druhé s nimi nemám taký pevný vzťah, že by
sme si len teraz sadli a oni by nadšene počúvali moje zážitky
a vtipkovali by sme o tom ako s mojou mamou. Toto je veľký
kontrast oproti yfu stretnutiu, kde som vždy bola v spoločnosti niekoho
a mala vždy čo robiť. Viem, že si tak rozumieme preto, lebo zdieľame
rovnaké záčitky a máme podobné problémy. Ale to je to, prečo mi
z nimi bolo tak dobre. Lebo mi rozumejú. A toto bolo naše posledné
stretnutie v takejto zostave, čo viacerých z nás zarmútilo a ja
som si nebola istá, či sme si povedali dostatočne ahoj. Každopádne mi
stretnutie pomohlo pochopiť viaceré veci a povzbudilo ma. Utučilo vzťahy
a zlepšlo náladu. Svojim spôsobom
0 komentárov:
Zverejnenie komentára