Keďže nám snehu napadalo ako na Orave, rozhodli sme sa tento víkend ísť otestovať moje snowboardové schopnosti. Samozrejme, v piatok zrazu 10°C, ale v sobotu sa to zasa vrátilo do normálu pod nulu. Zišli sme sa celá rodina na oslave trinástych narodenín Eliasa u nich doma. Musím úprimne priznať, že to bola nuda. Po koláči a pár zdvorilých odpovedí na otázky sme sa s Tomasom a Mette zdvihli a šli mi požičať korčule k Toreho bratovi. Mali sme sa ísť korčuľovať na jazero, ale bolo nám povedané, že je tam veľa vody a je to nebezpečné, ale aj tak sme to šli skontrolovať. A teda dobre, že sme šli. Už tam bola Britt Marie s ostatnými a nikde žiadna voda. Teda, iba zamrznutá voda. Prezuli sme sa a šli korčuľovať. Keď som ich ale teda chcela presvedčiť, že viem aspoň jednu vec - korčuľovanie, dali mi dievčenské korčule, na ktorých som teda stála asi raz... Takže opäť len mali zo mňa srandu. Ale rýchlo som sa do toho dostávala, keď ešte zvážime, že to bolo jazero s hrboľčekami atď. Ani som nespadla. Teda, nie mojou vinou. Až keď si Tomas aj napriek mojim protestom myslel, že dokáže stáť na korčuliach a ešte ma zdvihnúť, tak sme spadli obaja, ja si vyrazila dych a on si ešte pristál na mne. Všetci sa celkom zľakli, ale boli sme v pohode. Pokračovali sme a aj sa pokúsili hrať sa s hokejkami, ale skôr to bol Tomas čo korčuľoval z jedného konca jazera na druhý a nosil naše puky, čo sme nechytili.
Večer sme sa vrátili do Hemsedalu a ešte šli otestovať "klzisko" v Hemsedali, lenže pán tam práve šiel striekať vodu, tak sme sa museli stiahnuť a len sa prechádzali, pozreli si Hrob Svetlušiek a odpočívali pripravujúc sa na zajtrajšok. Teda ja. Pre nich to je celkom normálne, no pre mňa lyžovačka znamená švédske stoly s rakúskym personálom, pol hodina obliekania do lyžiarskych vecí a byť na svahu ešte pred spustením lanovky, aby sme tam boli prví, "lebo ten sneh ráno, na ktorom ešte nikto nejazdil je najlepší". Tuto sa to berie ako samozrejmosť, že keď si zmyslíš sa vyberieš 10 minút od domu a ideš si koľko chceš lebo zľava 50% keď tu bývaš.
Tak sme sa teda ráno asi o pol desiatej (nie, neboli sme prví na svahu) vybrali. Helge nás oboch varoval, nech sa ani nevraciame s niečím zlomeným a mohli sme ísť. Keďže ja nie som expert na zimné športy, vlastne ani na letné, ale to je teraz nepodstatné, tak sme začali zľahka najstrmšou otvorenou zjazdovkou. Nebolo to zlé. Akože, samozrejme, bolo vidno, že som na tom snowboarde toľko nestála, ale môžem na pochváliť, že mi to šlo, kým nebolo už poobedie a zjazdovka polka ľad, polka bubny. To už som nebola taká úžasná a viac som sa šmýkala po kolenách a lakťoch ako snowboardovala a keďže sa všetci tuná dušovali, že však Tomas bude so mnou a naučí ma dačo, som aj s tým bola vpohode, že však čo, no figu, stratil sa hneď ako bola možnosť sa ísť dakam uhýbať stromom a skalám, poprípade lietať vzduchom, a stretli sme sa v polke kopca potom dole. A hore samozrejme. Čo teda možno bolo aj dobre, že nevidel všetky moje krásne pády, ale tie ktoré videl len prestál so smiechol, kým som sa nezdvihla zo zeme na znak, že žijem a šli sme.
Na obedne pauze som dostala telefonát od Helgeho, či sme to boli my, alebo teda skôr ja, po koho letela tá helikoptéra. Keď som ho ubezpečila, že nie, pokračovali sme.
S večerom prišli aj moje problémy so šošovkami, ktoré, z pre mňa nepochopiteľného dôvodu začali mať veľmi zlú viditeľnosť, a my sme sa presunuli na inú zjazdovku, s ktorou som nebola stotožnená, tak som pár krát z nej aj zišla, ale ste ma mali vidieť cha jak taká pani, ani som nespadla.
Domov sme sa vrátili až keď zavreli lanovku. Ja som si to poriadne užila, ale nebudúce si musím zobrať chrániče na lakte a kolená.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára