Ako sme stratili mapu, trištvrťku triedy a nakoniec cestu

(Ørterstølen- Lauvsjøkrysset)

Bolo pekné nórske ráno. Tým pekným nórskym ránom myslím, že bolo 6 stupňov a nepršalo tak moc, že človek potreboval pršiplášť, stačil dáždnik. O 8:30 sme sa vg2 a vg3 stretávali na Gol Skysstasjon a šli na túru. Keďže môj autobus z Hemsedalu prišiel o 7:40, mala som kopu času. Šla som s jedným dievčaťom, ktorého meno som zabudla do obchodu a kúpila si drahú čokoládu (Lacnejšia nie je). Potom sme si ešte chvíľu posedeli vnútri aby sme neboli pred túrou mokrí a potom šli na autobus. Keďže dva ročníky je predsalen veľa, nestačil nám jeden autobus, tak sme sa natlačili rýchlo do ďalšieho a už sme sa ponáhľali na miesto určenia. Vystúpili sme a všetkých nás ovalil studený vietor a dážď. Ako sme však pokračovali, celkom rýchlym tempom, sme sa zahriali.

Všade bola hmla a miesto pôsobilo tajomne, desivo a opustene. Je to miesto, kam farmári naženú zvieratá na leto. Po asi hodine sme sa vyštverali na straštne strmý kopec, odfotili sa a bolo nám povedané, že sme vlastne na zlom kopci. Ale tento je vyšší takže je to ešte lepšie. No a potom to už šlo. Skupinka rýchlejších sa odpojila a my pomalší sme zostali na konci. Samozrejme, žiaden problém. Lenže učiteľ, čo mal byť na začiatku bol na konci, všetci žiaci s mapou boli vpredu a naša učiteľka na konci stratila svoju. Tak nám nezostalo nič iné ako si typnúť kade máme ísť. Samozrejme, že ja som počúvala inťrukcie a zobrala si len jednoduché tenisky, lebo veď budeme chodiť len po štrku. Ha ha. Keďže sme sa stratili, šli sme úplne ale že ÚPLNE zlou cestou. Cez potoky, jazerá, kríky, čo vás len napadne. Boli sme hladní, unavení, mokrí a špinaví. No stále sme to nevzdávali a šli ďalej. Ja s mojimi jazerami v topánkach som si člupkala po cestičke a fotila okolie, kým mi mrzli prsty. Aby ľuďia, čo nás nájdu mŕtvych vedeli ako sme na tom boli. Stále sa pred nami vynárali nové a nové nekončiace situety stromov z hmly. Po nekonečne dlhej chvíľi sme stretli na opačnom konci horizontu náš zvyšok triedy. Nadšene sme sa za nimi rozbehli. Zistili sme však, že oni jedli už tri kilometre predtým, takže my sem museli jesť za pochodu. Do konca túri nám zostával iba kilometer, čo ma celkom naštartovalo, ale aj tak som bola zmrznutá.

V autobuse mi učiteľka ponúkla hnusné pitie a dohodla som sa s Britt Marie, že ma odvezie domov, lebo sme prišli o 13:00 a autobus ide o 15:35. Doma som sa pokúsila si vyprať tenisky, vysušila oblečenie a spravil si kakauko.