Påskeferie

Samozrejme k výmennému pobytu patria aj Veľkonočné prázdniny. Nikdy som nad tým nejako extrémne neuvažovala, ale slovenské oslavovanie Veľkej Noci je trochu zvláštne. Rozhodne odlišné od nórskej. Aby som to v krátkosti zhrnula, pre nórov je na Veľkú Noc typické mať veľké zľavy -hlavne na sladkosti, žltá farba, výlet na chatu, túry na bežkách, hľadanie vajíčok v záhrade a v Hemsedali kopec turistov čo prišli lyžovať. Všetko som si mohla na vlastnej koži vyskúšať.

Prázdniny boli dlhšie ako slovenské. Už v sobotu 19. sme cestovali na chatu na Kuluset s Britt Mariou a Synne Kristin. Na chate už čakali Tomas, Mari, Mette, Sindre, Tore a Hilde. Áno, kopec ľudí na takej malej chate...
Hneď po príchode som dostala risgrøt a musela hrať nejaké opačné monopoly, čo trvalo večnosť a po tom sme sa šli sánkovať na pozemok za chatou. Nemám nič proti sánkovaniu, ale títo ľudia sú šialení a že prídem k úrazu keď naberieme nejaký strom alebo budem zrazená Mari, ktorá sa na mňa rúti rýchlosťou svetla ťahaná psom, som sa bála neustále. Večer, po západne slnka sme sa vyštverali na kopček za chatou s Mette a Sindrem, užívali si výhľad a hádali sa, čo je ktorým smerom. Musím povedať, že výhľady v nórsku sú náherné v hociktorej časti dňa.

V nedeľu sme sa vybrali na túru. Na bežkách. Ja som mala poblém s lyžovaním kopcov na bežkách aj keď sneh bol dobrý, nieto ešte teraz, keď to bol viac ľad ako sneh a bolo mi trápne sa niekoho vkuse držať, tak som sa pustila sama a pekne sa doudierala. Stále som to však nevzdávala a aj keď s hodinovým oneskorením, dostali sme sa k ostatným na vrchol (kúsok som musela ísť peši, ale úprimne, to som šla rýchlejšie ako na lyžiach). Na vrchole sme si spravili ohník, stretli ostatných z rodiny a jedli jedlo.

Tomas so sebou doniesol kite, tak sme si to mohli vyskúšať, bez snowboardu alebo lyží, samozrejme. Vietor však bol veľmi silný. Mette to vynieslo do vzduchu, keď ju Tomas nedržal a mňa to s ním poťahalo po bruchu po zemi. Veľmi adrenalínový zážitok, ktorý si myslím že nepotrebujem v najbližšom období zopakovať.
Cestou domov sme šli inou cestou. Tomas povdal, že je tam len jeden strmý kopec a že mi s tým pomôže. Neklamal, bol tam len jeden jediný strmý kopec. Lenže tam bol IBA strmý kopec. Celá cesta domov. Jeden strmý kopec. Rada by som povedala, že som bola silná, zvládla to ako profesionál  a vylepšila si schopnosti, ale budem úprimná a poviem, že ku koncu som to už nevydržala a rozplakala sa. Pamätáte si, ako som spomínala, že výlety na bežkách sú populárne cez Veľkú Noc? Bolo tam neskutočne veľa ľudí. Teraz si predstavte dvoch ľudí chlpca a dievča, ako lyžujú na bežkách dolu kopcom. On ju drží pred sebou aby nespadla a ona plače, kričí, že nechce ísť tak rýchlo, zakrýva si oči, kým on sa smeje a snaží sa ju prehovoriť nech sa pozerá a kontroluje kam ide. To sme boli my. Takže asi tak...

Na ďalší deň - pondelok, prišla Stine. Ona sa s Mette vybrala na túru na bežkách, to som ale ja povedala, že viacej už nezvládnem a ostala s ostatnými doma. Bol krásny, slnečný deň. Sedeli sme vonku, čítali knihu, lúštili krížovky (áno, po nórsky), Synne sa hrala v snehu a Hilde robila vafle. Pohodička. Užívali sme si počasie a vzájomnú prítomnosť.
Poobede, z neviem akého dôvodu sme sa zrazu ocitli sami, len ja, Britt Marie, Tomas a Synne Kristin.  Vonku veľmi fúkalo, čo spôsobilo problém s pecou a dym nešiel von. Všade bol dym. Museli sme sa evakuovať. Ja som bola so Synne vonku, kým ostatní sa to snažili opraviť. Čo som však nepochopila bolo, prečo neuhasili oheň. Na chate boli funkčné radiatori, nepotrebovali sme oheň, ale nie. Dymu stále neubúdalo, tak som musela použiť svoju histerickú stránku aby som ich prinútila uhasiť ten hlúpi oheň. Do večera bol dym preč, ale zápach pretrvával ešte keď sme odchádzali.
V ten večer prišiel aj David a vybrali sme sa na måneskinnstur , lenže David sa tak trochu stratil, tak sme sa nikam nedostali a vrátili sa späť.

V utorok sme sa s Mette, Tomasom a Synne Kristin vybrali sánkovať. Opäť, Tomas sa mal potrebu rútiť závratnou rýchlosťou všade, skoro sme nabrali sochu trola. Museli sme však jazdiť pomaly, kvôli Synne, čo sa mne veľmi páčilo. Ona z toho bola úplne nadšená a Britt Marie spravila asi 30 videí. Ani sa nám nechcelo odísť, ale už sme boli mokrí a bola nám zima.
Večer prišla kamarátka Mette, s ktorou sme sa hrali Yatzi a musím sa pochváliť, že ani nezbadala, že nie som nórka. Bavili sme sa v pohode a vlastne po väčšine sme boli vonku, kde ani nie je potreba sa tak baviť, keď človek vrieska z plných pľúc, keď sa rúti na sánkach do stromu.

Streda bola veľmi pohodový deň. Mette, Hilde a Britt Marie sa vybrali na túru, ja Synne Kristin a Stine sme zostali na chate a Tomas mal jibbecamp, kde učil malé deti skákať na lyžiach. Keď sa vrátil, zakončili sme našu hyttetur opekačkou a šli domov.

Keďže Tomas sa zranil na jibbecampe, nasledujúce dni sme toho veľa nerobili. Prešli sme všetky obchody v Hemsedali, čo môže znieť ako časovo náročná aktivita, ale popravde to bolo ca. 10 nezaujímavých obchodov a jeden predražený, aj na Nórsko. 3000 korún za sveter?!
Synne Kristin mala vo štvrtok narodeniny, tak sme v piatok mali oslavu, kde došli aj Ola, Hilde a Tore a opekali sme. Bolo tiež veľmi pekné počasie.

V nedeľu mal zasa Tomas narodeniny, preto sme sa v sobotu rozhodli upiecť koláč podľa jeho výberu. Samozrejme si vybral najnáročnejší koláč, aký kedy jedol, ale tak boli to jeho narodeniny, posnažili sme sa. Mali sme aj pomocníčku - Synne, lebo sme mali návštevu a ona sa hanbila, tak bola s nami dvoma. Plus rada pečie. Veci sa však začali komplikovať už od samého začiatku, kde sme namiesto 6 vajec museli použiť 10, lebo to Tomas furt kazil. Šľahali sme sneh, kým Synne sa hrala so zvyškom citróna a pokúšala sa ho odšťaviť do misky. Čo sa jej aj nakoniec podarilo a kým sme stihli zareagovať nám ho vyliala do cesta, čiže sme museli vyvažovať cukrom, ktorého sme už bez toho mali málo. Cesto počas pečenia nadobudlo zvláštny tvar a nakoniec popukalo a zrútilo sa do seba. Zachránili sme to tým, že sme všetko zakryli krémom a ovocím, ktorý však pretiekol a mala som ho na nohaviciach a čiapke, keď sme ho niesli do Nesbyenu. Čo ale treba poznamenať je, že chuť nebola najhoršia. 

Takže takéto boli moje prázdniny. Úžasné počasie, krásne výhľady, slniečko, milí ľudia, dobré jedlo, ticho v horách a halvne, žiadna voda na Veľkonočný pondelok. Teda, ak mám byť úprimná, ľudia sa tu pýtali, ako oslavujeme, tak som rozprávala a všetci boli zdesení. Až na Tomasa, ktorý si vychutnal ma poliať v pondelkové ráno vodou, malo to jeden háčik, bol to nesprávny pondelok... 

Read More

Prvé lyžovanie

Po niekoľkých rokoch som sa opäť postavil na lyže. Nebolo to úplne plánované. Došla som na víkend do Nesbyenu, lebo Tomas mal vakt, tak nemohol on odísť z Nes. Bolo valentínske ráno a my sme nevedeli, čo robiť. Tore nám povedal, nech ideme na svah, ale nemala som so sebou snowboardové topánky, na čo nám Tore povedal, že mám vyskúšať lyže. Prečo nie? Našli sme mi lyžiarky. Boli moc veľké, tak som musela mať štyry páry vlnených ponožiek, ale zvládla som to. Chodilo sa mi trochu ťažkšie, popravde som sa stále nakláňala na ľavo a padala. To som ešte ani nestála na lyžiach... Došli sme na svah v Nes. Samozrejme, Tomas tam všetkých pozná, tak som sa cítila ešte trápnejšie a snažila sa splynúť s davom, ale malo to opačný účinok, lebo som začala chodiť menej opatrne a spadla, čo vám teda poviem je účinný pútač pozornosti, keďže tam nebolo tak veľa ľudí. Eirik s kamarátom sa pri nás pristavili a Tomas hneď začal rozprávať ako idem prvýkrát skúsiť lyže. Tí sa zasa hneď naparovali aké je lyžovanie jednoduché. Joj títo Nóri...
Šli sme ako prvý skúsiť detský svah, keďže už pri zapínaní lyží som nedobrovoľne ušla len s jednou na nohe, Tomas usúdil, že to bude tam jednoduchšie. Pri nastupovaní na vlek som sa vzpriečila, že som si to rozmyslela, tak ma Tomas len pretlačil cez turniket a povedal mi nech nevymýšľam. Prvú jazdu na vleku som zvládla. Nikto neprišiel k ujme. Na vrchu som si ale tiež povedala, že ja vlastne nechcem, tak ma postrčil, že nemám na výber. V rýchlosti (už som totiž šla dolu kopcom) mi vysvetlil, ako sa brzdí, čo mi stále nebolo jasné pri vleku, tak ma musel zabrzdiť on. Druhú jazdu to už šlo lepšie. Skoro ako profesionál. Na tretiu sa rozhodol ma zobrať na detský slalom medzi "vankúšové" prekážky. Samozrejme že moje slalomové schopnosti neboli na tejto úrovni, tak som len šla rovno dolu, ale s tým rozdielom, že som už zabrzdila pri vleku. Ako tak...
Štvrtá jazda bola moja posledná na detskom svahu. Tomas sa rozhodol, že mi to už ide moc dobre na detský svah (asi sa nudil), tak ma zobral na normálny, prečo nie. Najprv to nebolo úplne jednoduché. Svah bol v niektorých miestach užší a mne stále treba dlhšiu dráhu na zabrzdenie, tak som vletela rovno do lesa. Tomas sa spýtal, či to má brať akože chcem jazdiť v powder snow alebo ma má dostať von (áno, zasekla som sa v kope snehu). Každý krát som bola lepšia a lepšia. Akože vážne. Keďže nie som malé decko, viem si to v hlave spočítať a len som sa pozerala na ostatných a opakovala po nich, čo mi zaručilo, že môj pád do kopy snehu bol prvý a posledný (na svahu).

Bolo nádherné počasie, ale mrzlo. -16°C. Museli sme sa preto stiahnuť dovnútra na kakauko. Opäť sme stretli Tomasových kamarátov a kamarátky, už ma to ani neprekvapovalo, on tam doslova poznal každého. Pili sme si tak kakauko a rozjímali nad tým, aké je krásne počasie a zrazu za nami došiel nejaký chlapec, cca v mojom veku, nevediac, že rozumiem nórsky "Ahoj Tomas! Tak čo, si si zobral frajerku na lyže konečne? Je taká dobrá ako ty?" tu sa Tomas rozhodol si z neho vystreliť a začal hovoriť aká som dobrá na lyžiach a aké triky viem a podobne. Chlapec sa chvíľu pozeral na mňa, potom na Tomasa a nevedel, či má veriť alebo nie, tak sa spýtal, a keďže moja odpoveď bola nie a Tomasova áno, a on pozná Tomasa, len sa začal smiať a odišiel. Po kakauku sme samozrejme ešte pokračovali. Tomas ma zobral na stmší svah a tiež na skoky. Samozrejme, on si robil saltá a backflipy a podobne a ja som sa len pozerala, potom až na tie menšie ma zobral, ale musel ma držať za ruku a ja som odmietala ísť keď tam boli ostatní, lebo oni poznajú Tomasa tak sa nejdem strápňovať pred jeho kamarátmi.
Musím poznamenať, že deň som prežila bez ujmy. A bola to sranda. I keď bolo veľmi zima. Cítim sa ako profesionálny nór.

Read More

Midtårssamlingen

Dnes sem krátko, možno dlho, zhrniem naše YFU polročné stretnutie, 4.-7.2. Úprimne sa mi na neho nechcelo. Jediné na čo som sa tešila bolo, že stretnem Helenu z Česka, ktorá sem len pred mesiacom prišla a budem konečne po šiestich mesiacoch hovoriť slovensky naživo. Okrem toho sa mi nechcelo cestovať, lebo si pamätám, že prvé popríjazdové stretnutie nebolo bohviečo. Teraz však, keď sedím sama v Osle a čakám na autobuse s myšlienkami neustále nakakujúcimi v hlave viem prečo. Na prvom stretnutí som sa tešila veľmi na rodinu a jediné, čo ma od nej delilo bolo to stretnutie tak som ho chcela mať za sebou. Toto stretnutie však bolo iné. Emócie si však môžeme zhrnúť nakoniec. Čo také podstatné a zábavné sa na stretnutí odohralo? Najprv som prišla posledná. Teda posledná v ten daný deň, lebo z Hemsedalu nešlo nič pred 11:40. Floyd z Bergenu – Dobrovoľník, ma vyzdvihol na stanici a šli sme na autobus. Obaja sme potrebovali na wc, ale on nemal 10 korún a nastalo nedorozumenie v komunikácii a ja som mala len jednu 10 korunáčku, ktorú mi on zobral, tak ja som sa na wc nedostala... Každopádne sme pokračovali. Keďže Floyd je z Bergenu, jeho prízvuk je príšerný, ale po pár vetách som sa začala chytať a bavili sme sa pekne nórsky. Zaujímavé je, že aj niektorým študentom bolo ľahšie nórsky ako anglicky a všetci sme to miešali a plietli. Samozrejme okrem Heleny. Tú som stretla hneď po príchode na vonkajších aktivitách. Bol to veľmi divný pocit hovoriť slovensky. Asi to nikomu kto nemal takýto problém nič nepovie, ale ja som 6 mesiacov dostala mini záchvat paniky po vete po slovensky a bola som zahanbená a teraz to bolo zrazu v poriadku. Ale nebolo to jednoduché. V jednom kuse som menila na angličtinu a myslím že len miatla okolie viac ako bolo potrebné. Ani po štyroch dňoch som si na to nezvykla, aj keď som s Helenou trávila veľa času. Každopádne teda Helena nebola to, čo ma potešilo najviac. A zároveň zarmútilo. To boli vŠetci ostatní. Pamätali si ma a tvárili sa akoby sme sa všetci stretávali každý víkend. To bola najviac priateľská spoločnosť akú som za 6 mesiacov mala a to som ich videla iba raz a ani si s nimi moc nepísala. Objímali ma a bavili sa so mnou. Na izbe som bola s Marisoll, Magdou a Yanzi, posledné dve noci sa pridala aj Blair. V skupine som bola s Carlom Johannom, Paulou, Maris, Clementom a Nicolasom. Náš gruppeleder bol Valentin. V prvý deň sme po mojom príchode mali len aktivity, kde sme si zopakovali mená a teda sa bavili a zdielali medzi sebou skúsenosti. Potom bola večera a refleksjonsgrupper. To som bola s Floydom a bola tam aj Helena, kvôli ktorej sme ich nemali po nórsky. Different activities bolo v podstate voľno, ktoré som strávila s Helenou. Je to veľmi milé dievča, ale ona sa nie moc rada socializuje, takže sme boli samé. Keďže sprcha bola len jedna, čakala som väčší boj o to, kto sa osporchuje prvý, ale nakoniec sme to zvládli skoro bez konfliktov a v posteli sme boli presna načas – 23:30.

Druhý deň začínal budíčkom o 7:22 a raňajkami o ôsmej. Neboli to také luxusné raňajky ako prvý camp a brunost došiel už prvý deň, ale bolo to v pohode. Po raňajkách sme sa bavili o kultúre. Tu už sa začali ukazovať Clementove povahové vlastnosti. Odmietal sa zapájať a priznal, že sa mu ani nechce učiť nórsky a nič sa mu nechce robiť, tak mu to Valentin dával vyžrať. Po Kultúre sme sa pekne vybrali do obchodu, ale ďaleko sme sa nedostali, lebo už o jedenástej sme museli byť späť. Musím poznamenať, že prostredie krásne.

Po chvíli sme však zistili, že vlastne o jedenástej to nie je povinné tak sa všetci opäť vydali do obchodu, lenže samozrejme Helene sa nechcelo byť v spoločnosti viacerých ľudí, tak sme my šli samy znova. Došli sme na to miesto, kde sú zaparkované loďky, ale veľa lodiek tam nebolo, tak sme len tak sa tam prechádzali a rozprávali. Nehovorím, že sme sa nemali o čom porozprávať, ale nebolo to také uvoľnené ako s ostatnými...

O jednej došlo na obed. Obed boli toasty so syrom. Bolo to v pohode a sedela som so Samuelom z Francúzska a Vincom z Maďarska. Samuel sa ma pýtal na slovenčinu, lebo sa učil rusky a bol veľmi milý. S Vincom sme sa bavili o stereotypoch a celkovo o všeličom, veľmi príjemné konverzácie sa dajú viesť s výmennými študentami.

Keď sme boli sýti a došli nám témy na konverzácie, mali sme si ísť v rovakých skupinkách ako sme boli na Kultúru nacvičiť scénku o niečom typickom nórskom. To sme dostali plnú dávku Clementovej egoistickej povahy. Mali sme hodinu a on odmietal spolupracovať. Pustil hudbu a vymýšlal, že on chce niekoho pobozkať v scénke a potom 40 minút spieval takže sme nevymysleli nič, len sme sa rozhodli jeho spev začleniť do scénky. Začali sa schádzať ďalší ľudia a museli sme mať večeru. Po večeri a refleksjonsgrupper sme mali opäť different activities čo znamená voľno. Bola som opäť chvíľu s Helenou ale potom som si sadla s Camillou z Fínska a s Carlom z mojej skupiny a Clement si prisadol. Jeho podpriemerne nízke IQ nám dovoľovalo si z neho robiť srandu bez toho, aby o tom vedel a len sa vždy po našom výbuchu smiechu so svojim douchbag výrazom a francúzskym prízvukom spýtal „What the fuck, bro?“ alebo „What is so funny, bro?“ z čoho sa stala kultová hláška stretnutia a Carl sa ho naučil perfektne imitovať. Popritom ako nechápal vtipy sa Clement ešte pokúšal s každou jednou babou pri stole neúspešne flirtovať. Nakoniec nám oznámil, že nemôže byť v našej scénke lebo dostal „špeciálnu úlohu“ t.j. pomáhať upratovať, dopĺňať toaleťáky atď. Nechcelo sa mi od nich odísť, ale bolo už neskoro a chcela som sa osprchovať, tak som sa vybrala do Seksjon A, kde na našej izbe mali baby „party“, tak som musela so spaním chvíľu počkať, aj keď sme sa opäť neuložili neskôr ako o 23:30.

Sobota bola posledný deň. Raňajky boli opäť o ôsmej, nie však už s krásnym výhľadom, kvôli všerajšiemu sneženiu, ktoré sa v sobotu roztopil a pršalo, takže fjord bol v hmle. Dážď nám program neprerušil, lebo sme mali byť vnútri a mať ďalšie sessions. Najprv skole og venner a potom vertsfamilien. Pomedzi to sme plánovali novú scénku. V týchto sessions sme riešili rôzne problémy a súčasťou toho bolo vybrať si a vyriešiť jeden problém niekoho iného. Ja priznávam, že som sa posťažovala, lebo som vedela, že títo ľudia sú jediní, čo mi budú rozumieť a videla som, že KAŽDÝ máme problémy s rodinou. Jedine Carl nemal a to mu závidím. Jediné, čo sa mi nepáčilo bolo, že sme nad mojim problémom strávili viac času ako som chcela a oni to začali brať veľmi vážne a aj keď sme odchádzali si ma Valentin zobral nabok a povedal, že to mám poriešiť s Marte. Ale tak úprimne, je to ich dom a ja som tam len na rok. Ak im nevadí bývať v neporiadku, ja to ešte 5 mesiacov prežijem. Poprosila som však, že si to pokúsim opäť vyriešiť sama a že nechcem aby vedeli, že sa sťažujem a Valentin súhlasil.

Po obede sme dostali opäť voľno na nacvičovanie scénky, čo sme s trochou ťažkostí zvládli, ale zabavili sme sa. Hrali sme rodinu, ktorá má výmenného študenta a predstavujú mu, čo sa typicky je v Nórsku, t.j. zemiaky, tak sme z toho spravili paródiu. Scénku sme mali predviesť po Personlig utvikling, večeri a refleksjonsgrupper. Samozrejme, že sme nevyhrali, ale treba poznamenať, že boli aj horšie scénky ako naša. Po tomto sme mali party. Pamätám si, že party na prvom campe som sa nezúčastnila, poprípade nie nadlho. Na tejto som zostala skoro do konca (15 minút do konca) a užila si to. Tancovali sme dokonca aj na Juicy Wiggle, čo bola naša pesnička z prvého campu. Tá atmosféra bola neskutočne nostalgická a Helena sa nechytala. My sme sa len rehotali a divoko tancovali náš tanček. Uvoľnili sme sa asi tak ako nóri na party keď sú opití. Dnes nám odišiel hlas po toľko hlasnom spievaní (vrieskaní) a boli sme unavení po divokom tancovaní, ale stálo to za to. Veľmi ma mrzí, že sme boli len tak krátko. Práve sedím v autobuse domov, čakajú ma ešte 4 hodiny, jendu uz mám za sebou plus dve hodiny sama na stanici. Nevedela som, že sa môžem až tak naviazať na ľudí, ktorých som dokopy nevidela ani celých 8 dní. Ale musíte ma pochopiť. Zajtra ma čaká opäť nudná škola, kde v podstate neprehovorím ani slovo. Znova. Keďže sa so mnou ľudia nechcú baviť. V rodine toho tiež veľa nenarozprávam, lebo za prvé oni buď spia alebo sú na mobile a za druhé s nimi nemám taký pevný vzťah, že by sme si len teraz sadli a oni by nadšene počúvali moje zážitky a vtipkovali by sme o tom ako s mojou mamou. Toto je veľký kontrast oproti yfu stretnutiu, kde som vždy bola v spoločnosti niekoho a mala vždy čo robiť. Viem, že si tak rozumieme preto, lebo zdieľame rovnaké záčitky a máme podobné problémy. Ale to je to, prečo mi z nimi bolo tak dobre. Lebo mi rozumejú. A toto bolo naše posledné stretnutie v takejto zostave, čo viacerých z nás zarmútilo a ja som si nebola istá, či sme si povedali dostatočne ahoj. Každopádne mi stretnutie pomohlo pochopiť viaceré veci a povzbudilo ma. Utučilo vzťahy a zlepšlo náladu. Svojim spôsobom

https://vimeo.com/155185109

Read More

Godt Nytt År alle sammen!

Po Vianociach zábavné prázdniny pokračovali. Tomasovi kamaráti sa rozhodli ísť s ním lyžovať do Hemsedalu v utorok, a ako inak, on si ma vzal so sebou. V utorok bol asi ten najhorší deň v týždni, ktorý si mohli vybrať. Bola hmla, plus osemsedačková lanovka nefungovala, takže bola obrovské rada na tú druhú zo spodu. Dali sme si asi dve kolá s Tomasom, kým sme našli jeho kamarátov. Samozrejme, videli, že je všade hmla, ale aj tak sme sa vytrepali na úplne najvyššie miesto kam sa dalo. Tam to bolo totálne mlieko. Ale akože úplne, Nedalo sa rozlýšiť, kde je obloha a kde zjazdovka. Bála som sa, lebo po chvíli mi už aj oni zmizli z dohľadu a keďže nikto iný tam nebol, nevedela som kade a chytala som záchvat paniky kým som nenašla to jedno dievča s ktorým sme tam boli. Pomaly som zišla dolu a v tichosti nenávidela celú moju partiu. Po jedle a teplom nápoji sa to však zlepšilo, len sa naša skupinka piatich ľudí zmenšila na troch. Čo mi vôbec nevadilo. Šli sme na Olaheisen. Padal veľmi zaujímavý sneh. Skôr by som to prirovnala k polystirénu a všetko bolo krásne zamrznuté s vrstvou bielej pokrývky, vďaka hmle, tak sa vo mne prebudila detská dušička a začala som vločky chytať do pusy a hrajkať sa s námrazou, čo si prebojovalo cestu do Åsmundovho srdiečka a konečne ma uznal za plnohodnotnú posilu pri lyžovaní, plus usúdil, že sa k sebe veľmi hodíme, lebo sme obaja detinský, čo Tomas zobral ako povolenie porozprávať mu, ako s ním v každú chvíľu, keď tam nie som, Helge rozpráva o pravidlách a "nenápadne" nás kontroluje a robili si z neho srandu. Tak ma tešilo, že aspoň sa chcel so mnou baviť.

Z Olaheisen sa chlapci púšťali na skoky v parku, ja som si tak plachtila medzi nimi a užívala si to bielo okolo mňa. Na jeden skok ma aj nahovorili, lebo to ani nebol skok, taký maličký kopeček asi 10 centimetrov vo vzduchu som letela, ale boli zo mňa unesení.

V stredu ráno sme sa vybrali do Nes. Mali sme s Tomasom naplánované korčuľovanie a bežkovanie. Tesne pred odchodom k nám do izby zasa prišla Mari. Neviem prečo, ale veľmi rada s nami trávi čas. Cítila som sa trochu blbo, tak som ju zavolala s nami. Strašne sa potešila a vzala Rikkiho. Korčuľovanie bolo v pohode, len bol sneh na rybníku, tak to bolo až také super. Tomas ma držal za ruku, lebo potrebujem oporu na takom hrboľatom povrchu, ale mi to zasa prišlo také blbé, že Mari tam len tak vedľa nás, tak som vzala jej ruku a šli sme pekne v trojici.

Bežkovať som už zvládala bez držania rúk. Len občas sa to stalo trochu náročnejším, hlavne hore kopcom. Mari dostala briliantný nápad - zapriahnuť predomňa Rikkiho. Tu je malá ukážka, ako to fungovalo.

Mari mala špeciálnu píšťalku na Rikkiho, lenže nanešťastie to nebola taká, ktorú ľudia nepočujú, tak nám ešte do večera pískalo v ušiach.

Večer sme sa vybrali bobovať. Ja, Tomas, Mari, Mette a Sindre. Robili sme kopu divných hadov a vždy to skončilo tak, že sa niekto vykotil, ale úprimne, takú srandu pri bobovaní sme ešte nezažila. Mette so Sindrem nás po chvíli opustili a tak sme sa len mi traja hrajkali v snehu jak deti. Mari je celkom agresívna, tak ma občas Tomas musel zachraňovať, ale stále by som si to zopakovala. Mari sa to tiež páčilo, mám pocit, že ma považuje teraz za svoju kamarátku, aj mi povedala, že sa k nim do rodiny hodím, lebo nie som úplne v poriadku. 

Vo štvrtok som mala narodeniny. Uložila som sa teda ako zvyčajne v izbe, kde bývala Mette. Nespalo sa mi veľmi dobre. Vďaka tým snehovým radovánkam som ochorela. Finálne som sa však zobudila o pol ôsmej, keď mi do izby v raňajkami do postele došiel Tomas a Tore s Hilde stáli v pozadí, spievali a mávali nórskou vlajkou. Musím povedať, že vtipnejšie, ale zároveň úprimné zobudenie som ešte nezažila. Dostala som darček od Tomasa - star wars papučky - a zjedla si palacinky a koláčik. 

Priznávam, že som si ešte na chvíľu ľahla (tri hodinky), lebo sme šli aj celkom neskoro spať. Dostala som druhé raňajky do postele a počas toho skypovala so Simčou a Romčou, ktoré sedeli v kaviarni spolu. Tomas sa stále rád pýši tým, že vie povedať ahoj, tak aj tentokrát pozdravil, na čo sa ony začali smiať. Potom sa Tomas zdvihol, že musí na 15 minút odísť, čo mi nevadilo a ďalej som sa venovala skypovaniu, kým nedošla Mari a ony začali komentovať jej ryšavé vlasy a to, že nevidela Harryho Pottera. Mari - prirodzene komunikatívna - došla do izby a skypovala chvíľu so mnou. Potom prišiel Tomas s ružami, na čo sa ma baby rozhodli už opustiť, lebo aj tak sme šli za ďalším prekvapením, ktoré mi nachystal. Obliekli sme sa a odviezol ma k jeho ujovi a tete, kde už na nás čakali so saňami a koníkom. Teta nás previezla po okolí. Vraveli niečo v tom zmysle, že vyskúšame novú cestu a potom povedala, že je dobré, že nerozumiem. Bolo to veľmi pekné, cítila som sa ako Popoluška.

Keďže som sa necítila dobre sme potom už len pozerali film do večere. The Mist. Chvíľu pred večerou došla Britt Marie so Synne Kristin s priskavkami. Poriadne ju naobliekala, aj keď sme šli len tunak pred dvere.

Na večeru došla rodina vrátane Kristiane, Selmy a Eliasa. Mali sme moriaka. To sa tu tradične je na Nový Rok. Bolo to celkom v pohode. Lepšie ako vianočná večera. Pustili sme sa do Fast and Furious maratónu. Nás ženy to moc neuchvátilo a Tomas uznal, že to nemusí znova vidieť, tak sme šli inam. O chvíľu nás zavolali na Pakkeleik. To bolo celkom zaujímavé. Všetci sme si posadali okolo stola. Uprostred bol balík, palčiaky, hracia kocka a príbor. Komu padla šestka si musel čo najrýchlejšie dať palčiaky a príborom otvárať balík, zabalený v asi siedmich vrstvách papiera. Obsah si mohol nechať ten, kto ho otvoril kompletne ako posledný. 

Po tejto hre sme mali dezert a už len čakali na polnoc a šli sa stretnúť so susedmi k poštovým schránkam. Púšťali a pozerali sme sa na ohňostroje dobrú hodinu. Bolo to veľmi pekné. Mali sme aj fakle, prskavky a veľa ľudí v okolitých horách púšťalo ohňostroje. Veľmi pekný koniec rok a začiatok nového...

Prázdniny sa však ešte neskončili. V piatok sme sa vybrali s Rikkim na túru do hôr a odtiaľ sa až z vrcholu, skoro priamo domov pustili na sánkach, večer sme zasa šli na večerné lyžovanie, kde bola otvorená len jedna lanovka, tak sme to po dvoch jazdách vzdali a šli domov. Pokúsili sme sa spraviť halušky, ale radšej by som ten výtvor nekomentovala... V sobotu sme sa opäť vybrali na svah. Sa tu tým proste žije. Stále bola trochu hmla, ale menej a snežilo. Dokonca sme boli výchovnou pomôckou pre jednu pani s malou dcérkou na snowboarde, ktorá kričala, že ona to zvládne sama, tak mamička ukázala na nás, že "On ju tiež drži za ruku keď idú z lanovky, aj ja môžem teba" 

Najprv sme sa púšťali po rôznych miestach mimo zjazdovky, kde som ja so svojou šikovnosťou niekoľkokrát zapadla do snehu, že ma musel Tomas loviť a potom sme sa vybrali do toho parku. Na večer tam už bolo menej ľudí a vybudovaný je zatiaľ len ten park, kde aj deti sú dovolené lebo keď nejdeš moc rýchlo ani neskočíš. Tak sme si to s Tomasom skúšali. Aj na tie "rails" ma presvedčil. Celkom mi to šlo, i keď si zo mňa Tomas ešte celý večer robil srandu a pri každej príležitosti mi povedal, že mám niečo robiť so zavretými očami, tak ako som skočila. Poslednýkrát keď som šla na ten rail či jak sa to po slovensky vlastne, tak povedal, že bude len stáť vedľa mňa, nie ma držať. Ako, žiaden problém, jedine, že on si myslel, že žartujem alebo čo, keď som mu povedala, že padám, tak som sa tam vysypala a udrela sa, ale nič vážne, viac utrpela moja pýcha. A potom ešte viac, keď som tam ležala a jeden chlapec sa musel hodiť o zem aby cezomňa neprešiel, lebo ma pôvodne nevidel. Tak sme sa vybrali domov. Vlastne už aj rezort zatvoril, tak sme nemali na výber. Volala nám však Britt Marie. Helge mal autonehodu a je v nemocnici. Nič vážne, ale ona ide sa ním, tak so Synne Kristin spíme v Nes. Zasa. Pobalili sme si teda veci a došli na večeru do Nes. Spravili sme zemiakové placky. Tie chutili tak ako mali, i keď sme trochu zadymili ovzdušie...

Dnes sme vzali Synne Kristin na sánky s nami. Chvíľu trvalo, kým sme našli správnu polohu aby jej nepadal sneh to očí, ale potom to už bolo v poriadku, len nechcela ísť tak ďaleko, tak to bol krátky výlet. Po našom výlete sa na výlet vybrali aj Tore s Hilde, takže sme zostali so Synne Kristin sami. LENŽE Tomas ešte na hodinu a pol zmizol robiť dačo s autami, tak ja som sa starala o Synne Kristin. Bolo to veľmi milé. Pozerali sme Pippi, papali keksíky a ovocie a "kose seg" v posteli. Zvykli sme si už na seba tak veľmi, že ani rodičia jej nechýbali a užili sme si "babskú jazdu".

Tieto prázdniny boli úžasné, škoda, že už tak rýchlo skončili. Jedinú vec, čo by som pridala bola moji kamaráti a rodina zo Slovenska. Ale určite neľutujem, že som tu strávila sviatky.

Read More

Vianoce v Nórsku

Keďže YFU nedovoľuje študentom  počas roka cestovať domov, mala som možnosť prežiť si tu aj Vianoce. Ako inak, aj tie boli od tých našich odlišné. Ráno som sa necítila nijako špeciálne. Ani sme nepozerali rozprávky, lebo Synne Kristin objavila dvdčko Peppa Gris, tak to šlo celé doobedie. Nóri nemajú tradíciu nejedenia do večere, tak sme si hneď dali výdatné raňajky a ďalej sa hrali na kuchyňku so Synne. Dostala dve sady jedla vo svojom adventnom kalendári.
O 12.30 sme sa vybrali do kostola, kde sme sa mali stretnúť s Tomasom. Synne Kristin to opäť nezaujalo a tak sa len po mne šplhala a behala dokola. Čo som si všimla, že oni na Vianoce počas omše ani nemali tú "prijímaciu" časť. Čo mne nevadilo, aspoň sa to urýchlilo.
Okolo pol tretej sme došli domov a šli sa hrať do snehu s Tomasom a Synne Kristin, kým Britt Marie robila jedlo.

Keď už sme boli dostatočne mokrí (hlavne Tomas), sme šli dnu a už to bola len pol hodinka, kým prišiel Ola a mali sme večeru. Jedlo bolo iné ako u nás. Bravčové rebrá, tri drugy klobások, kjøttkaker (v preklade mäsový koláč, ale skôr to bola taká na dosť jemno pomletá fašírka), pinnekjøtt (veľmi slané mäso, predpokladám, že z ovce), zemiaky, nejaká divná kaša, džem z takých červených bobuliek a ako dezert sme mali jahodový kompót so šľahačkou. 

Bolo to v pohode, i keď by som si radšej dala kapra so šalátom. Mám pocit, že u nórov sa Vianoce ani tak nejako moc vážne neberú. Odchádzali stále od stola, nepomodlili sme sa ani a hlavne Synne Kristin to všetko kazila jak furt mala potrebu robiť niečo iné. Do vianočnej nálady som sa nedostala ani potom. Mali sme chodiť okolo Vianočného stromčeka, ale Helge to odmietal, tak sme to robili len my. Darčeky sa rozdávali strašne dlho. Nie, že by ich bolo tak veľa, ale oni ich rozdávali po jednom. Všetci sa pozerali na toho, čo dostal darček, fotili ho a tešili sa s ním. Aspoň hodinu a pol sme na tom strávili. Ja som dostala pár vecí. Od Tomasa bundu, od Britt Marie a Helgeho sveter a čiapku Hemsedal, od Helgeho rodičov ponožky, od Helgeho babky peniaze, od Olu marcipán, od Synne Kristin keksíky čo upiekla a od Tomasovych rodičov termo oblečenie a tričko. Zlaté.

Keď sa Synne Kristin uložila do postele a ja som ukončila skypovanie domov, zahrali sme si kvíz na playstatione. To bola asi najväčšia sranda počas toho večera. Helge stále prehrával, otázky boli vtipné a tak sme sa nasmiali, až mi tiekli slzy. 

Na prvý sviatok vianočný, t.j. včera, sme sa vybrali na svah s Tomasom. Keďže v tú noc napadol čerstvý sneh, bolo úplne super pre mňa ísť mimo zjazdovky, lebo to bolo všade mäkké. Aj mi to už šlo lepšie ako naposledy, i keď sa na mne tí nemeckí turisti smiali, ale tak aj ja som sa smiala sama na sebe a aj na nich. Jeden chalan sa vysypal a skoro mňa sekol svojim snowboardom, asi 5 cm od mojich nôh skončil, na druhej jazde čo sme šli. Najlepšie, že jeho pád a môj krik majú na videu... Sneh som mala všade, ale aj tak som si to užila, len to bolo náročné. 

Na štvrtú sme potom šli na večeru do Nes. Mali sme to, čo na vianoce, len pripravené Hilde. Bolo to opäť, v pohode, ale radšej by som kapra. Synne Kristin už začala chodiť bez plienok, ale ešte sa zabúda pýtať na záchod, tak počas večere spôsobila potopu pod svojou stoličkou, do čoho Tomas skočil, keď roznášal jedlo, Hilde musela umývať, ja s ňou ísť preč a Britt Marie ju prezliecť. Spôsobila teda riadny rozruch, ale tak všetko bolo rýchlo zabudnuté. 

Pred dezertom sme si dali trochu pauzu, na čo sa so mnou a Tomasom prišiel Tore porozprávať, ako začínali svoj vzťah oni s Hilde. Že sa stretli asi mesiac pred tým, ako mala Hilde 17 a rok a pol na to sa vzali. Dúfam, že tým nechcel naznačiť, že sa máme o rok a pol vziať... Ale zlatý bol, potom rozprával o vzťahu Britt Marie a Helgeho, jeho kamaráta a jeho ženy, a mne vážne unikla pointa lebo potom zrazu zmenil reč na to, že dáni počítajú divne a že keď si v dánsku vypýtaš bolle, znamená to, že si pýtaš sex...

Každopádne, aj keď to nebolo tak, ako som zvyknutá, boli to pekné Vianoce. Teším sa na Nový Rok s nimi.

Read More

Julebord, juleavslutning a darčeky

Včera som bola pozvaná na Julebord s 98 dievčatami z Hemsedalu. Nepoznala som všetky, ale polovica z nich chodí do mojej školy. Organizovala to Ingrid Marie v dome jej babky a dedka. Musím teda poznamenať, že to bolo veľmi luxusné. Veľká jedáleň, vianočný stromček, obrovský krb, sviečky a dievčatá slávnostne oblečené. Kým každá nevytiahla mobil a bola na facebooku som sa aj cítila ako v horore Would you rather.
Jedlo sme mali každá niečo doniesť. Mne prikázali doniesť sódu, aby som nemusela variť nórske jedlá.
Začali sme asi o hodinu neskôr, lebo ľudia meškali. Až tak mi to nevadilo, ale moc sa so mnou ostatné ani že nebavili, tak som sa trochu nudila. Len sa zaujímali, či im rozumiem a chválili ma, ako som dala prezentáciu na marketingu po nórsky.
Mali sme aj koláč a spravili si fotku. Najprv nás prišla fotiť babka, ale tá mala teda riadne problémy zmieriť sa s tým, že stačí ťuknúť na obrazovku, tak prišiel otec, ktorý spravil asi 40 fotiek.

Julebord sa končil medzi jedenástou a dvanástou a musím povedať, že som rada, že som šla, lebo som spoznala nové dievčatá, a keďže nás tam nebolo viac ako 15, nestratila som sa v dave.

Podobne sme mali aj juleavslutning v škole, 22.12. Začínalo sa to spoločnými triednymi raňajkami. Každý mal niečo doniesť. Ja som mala džús. Sedeli sme v štvorci aby každý na každého videl a papali sme do pol desiatej, kedy sme sa presunuli každá trieda do telocvične. Uprostred telocvične stál vianočný stromček. Posadali sme si na zem a pozreli si pár speváckych a tanečných vystúpení, príhovor riaditeľky a chodenie okolo vianočného stromčeka. Tradícia v Nórsku, kde sme sa pochytali za ruky do štyroch kruhov a chodili okolo stromčeka, kým sme spievali štyry koledy.

Na moje veľké prekvapenie som už začala dostávať aj darčeky. Najprv od Linn-Helen a Liv, potom od Beyeneho a aj balík zo Slovenska so syrom mi došiel.

Vianočne sme dnes poupratovali a už sa len nemôžeme dočkať zajtrajška.

Read More

Nákupy v Švédsku a Vianočný koncert

Britt Marie s Helgem sa rozhodli, že jedna z neoddeliteľných súčastí nórskej kultúry je nakupovanie vo Švédsku. Preto sme sa v sobotu ráno zobudili skorej, aby sme už o ôsmej mohli odísť (čo sa pretiahlo na 8:30). Cesta bola celkom dlhá. Vlastne to bolo asi 5 hodín. Plus sme sa zastavili vo Fredrikstade v starom meste a hľadali Vianočné trhy (ktoré sme nenašli) a pokračovali do Švédska.

Niekedy poobede sme došli do nákupného centra Nordby. Bolo to teda väčšie ako Eurovea, a bolo tam omnoho viac ľudí, aj keď to bolo tak uprostred ničoho.
Prvé, na čo ma upozornili bolo, že je tu viac nórov ako švédov. Helge mi dokonca povedal, že mi dá odmenu, keď nájdem švédske auto - neúspešne.
Prvá zastávka bola v obchode s hračkami, kde sme strávili dobrých 45 minút. Už mi to pekne liezlo na nervy, ale vydržala som a šli sme na taco.
Bolo to pre mňa konečne známe prostredie. Predsalen, nákupné centrum má Bratislave bližšie ako les...
Po napapaní sme vyrazili nakupovať zásoby jedla. Keby to niekto ešte nechápal, pre nórov je Švédsko veľmi lacné. Pre mňa stále drahšie ako u nás, alu budiš. Opäť sme strávili v obchode kopu času. Strážila som Synne Kristin a len sme hádzali do košíka, čo sme chceli. Niekde v oddelení šamonov sme streli čechov. Viem, že tu bude pre tých, čo to nepoznajú nepochopiteľné, ale počuť naživo jazyk ktorému kompletne rozumiem bolo také super, že som sa na nich začala usmievať a chodila za nimi len aby som ich počula rozprávať. Čo ich trochu vydesilo, tak sa rozdelili a my so Synne sme sa vrátili k Britt Marii, ktorá zatiaľ stihla zdvojnásobiť obsah nášho vozíka.
Nákup v MAXIMat však nebol posledný. Ešte sme šli nakúpiť sladkosti. A tých sme tiež teda kúpili hodne. Naberali sme si do sáčikov cukríky, čo sme chceli plus čokolády, aj milku mali... Takto, ja som to všetko balil a potom, keď som chcela igelitku presunúť do vozíka ma s ňou hodilo o zem, čo spôsobilo náramný záchvat smiechu u Helgeho, ale pri aute ju musel zdvihnúť aj on a to priznal, že už chápe.
Po ceste domov sme sa ešte zastavili dvakrát u rodiny rozdať pohľadnice. Najprv vo Švédku, kde však nikto nebol doma a potom v Nórsku. Synne Kristin však už spala a ja som tiež nevládala, tak sme sa tam my dve zložili na gauč a spali, kým sa oni porozprávajú. Domov sme došli niečo po jednej v noci.

Kvôli tomu som potom v nedeľu spala veľmi dlho. Oni zatiaľ odišli do kostola chystať stromček na vianočný koncert. Čiže som len oddychovala a keď sa vrátila Britt Marie so Synne sme šli stavať perníkový domček. Mali sme jeden kúpený a jeden sme upiekli.

Synne Kristin si to užívala, i keď asi polovicu lentiliek zjedla, namiesto nalepila na domček.

O šiestej sa začal koncert v kostole. Atmosféra pekná, len Synne Kristin sa chcela stále hrať. Chvíľu to bolo fajn, ale potom po hodine ma to už bolelo a unavovalo, tak ju Britt Marie vzala von, že tam sa stretneme. Po skončení koncertu som teda vyšla von, kde stál Helge a povedal mi, že ony odišli. No pekne. Keďže Helge to organizoval, musel tam zostať dlho. Nezostávalo mi nič iné, len si nájsť nejakú aktivitu. Pomohla som teda s kasičkou pri vchode. Po asi pol hodine však za mnou prišla mama Mari, že ma zoberú domov. Chvalabohu...

Read More

Už tretia lyžovačka za sebou a Vianočné trhy

Aj keď to tak najprv nevyzeralo, aj tento víkend sme šli na svah. Helge sa ma vo štvtok spýtal, či by som chcela ísť s nimi na narodeninovú oslavu do Hønefossu. Ja som sa spýtala, či nemôžem radšej byť v Nes alebo na svahu. On bol striktne proti a Britt Maria za, tak mali medzi sebou trochu dohadovačky a nakoniec si ma zastavil ďalšie ráno a dohodli sme sa na kompromise, že môžem ísť v sobotu s Britt Marie na Vianočné trhy a zostať s nimi do nedele a ráno pôjdeme. Ráno som sa zobudila na to, že Synne Kristin leží vedľa mňa s čokoládovou pusou a prstíkmi...
Vzala som ju hore, naraňajkovali sme sa a pustili si levieho kráľa. Páčil sa jej a mala potrebu sa hrať na levov ešte dlhú chvíľu. Postupne sa zobudila Britt Marie, zabalili sme balík na Slovensko a šlo sa okolo jedenástej. Balík teda stál poriadne veľa. To bol prvý a posledný, čo som poslala...
Vianočné trhy v Nesbyene som si predstavovala trochu... väčšie. Viac ako Vianočné trhy to vyzeralo ako rodinné stretnutie. Jeden stánok a palacinky, lamy a pár ľudí. Dali sme si palacinku s karamelom, kúpili si karamelky, dotkli sa koňa, vypili niečo čo možno bolo gløgg, možno nie, nepýtala som sa a šli na bežky, lebo naposledy som nevyzerala dostatočne smiešne, tak sme to museli vyskúšať aj na ľade... Tomas sa mi tam priznal, že ma chcel zobrať na Star Wars 7 do kina nabudúci víkend, ale tu nie sme. Škoda, to by som chcela vidieť a v tomto zapadákove to už znova nehrajú :/

Potom sme sa vybrali späť k Tomasovi domov. Britt Marie so Synne Kristin sa ku nám po chvíli pripojili. Synne veľmi chcela ísť hore pozerať telku, tak sme sa tam vybrali. Keďže s nami však bol Tomas, chcela sa predvádzať, tak toho moc nenapozerala. Keď sa ku nám pridali Hilde s Britt Mariou, pustili sme si švédsku destkú starú vianočnú rozprávku bez pointy a po jej skončení šli papať taco (ako inak) a zlepovať koláčiky. Šlo to celkom rýchlo, no počas tejto trochu nezáživnej aktivity zavolal Helge, že on vlastne nemôže ísť na tú narodeninovú oslavu, lebo má ísť vyzdvihnúť žurnalistov z daily telegraph (asi), tak sa Britt Marie dobre zasmiala a povedala, že ani ja nemusím ísť. Tak sa nám zmenili plány a na ďalší deň sme mali ísť so Stianom do Hemsedalu. 

Predtým sme však vzali Rikkiho večer na prechádzku. A musím poznamenať, že hocičo, čo mi z Bratislavy chýba nie je krajšie ako ten pohľad na nespočetné množstvo hviezd aké je vidno tam v lese. Vždy sa nad tým pozastavím a nemôžem sa vynadívať, Výhľad mi čoskoro zastreli oblaky a moja predstavivosť v tme pracovala naplno, tak sme sa museli ponáhľať domov, lebo som samu seba vystrašila. Ale o jedenástej sme sa ešte vybrali na nočnú jazdu Nesbyenom a počúvali/spievali vianočné pesničky.

Prišiel nový deň a my sme sa vybrali do Golu za Stianom. Gunn Hilde nešla, lebo bola chorá, tak sme to boli len my traja. Už zo zvyku som sa s novým nórom nesnažila ani rozprávať, lebo to nikdy nefungovalo. Z čoho obaja usúdili, že sa Stiana bojím, tak si zo mňa robili srandu ešte celý deň. Stian je však predsalen už dospelý človek a nie teenager, čo sa bojí hovoriť anglicky.

Výhľad sme mali krásny. Síce -12,5°C, ale Slniečko svietilo na kopce a ja som dostala svoj záchvat eufórie, nemohla som sa však začať tak očivitne tešiť v aute s človekom, ktorého som práve len stretle, tak som to potlačila, čo sa však prejavilo tak, že som začala plakať. Áno, bez komentára.

V Hemsedali som musela zavolať, nech ma pustia dnu, ešte spali, a Helge si robil srandu, že nechce ísť zasa k doktorovi.

Tomas so Stianom si vzali lyže. Čo som ja považovala za výhodu, lebo ma ťahali keď som sa zasekla na nejakom plochom mieste. Jazdili sme na rôznych zjazdovkách, nie ako predtým na dvoch. Dokonca som pár krát ani že nespadla. Oni samozrejme robili hlúposti, lyžovali po útesoch (nespomeniem si na presný preklad teraz...), skákali, spievali a hulákali po ostatných ľuďoch. Nie, že by mi to vadilo, ale nejako som sa nevedela zapojiť, aj keď mi dali priestor na sólo, ale to je ozaj prehnane optimistické, dúfať, že ja budem vedieť spievať nórske popové pesničky alebo kričať na padajúcich ľudí, keď ja sama padám ešte viac a vtipnejšie.

Tak sme si ale dali pauzu. Opäť prišlo na vtipy, že sa bojím Stiana, keď nás Tomas nechal samých a šiel kúpiť jedlo, ale celkom sme sa porozprávali, i keď sa ma snažil presvedčiť, že nórčina je rovnako ťažká ako činština... Nie...

Nikomu sa nič nestalo, až na to, že sme našli repliku losa a Stian skoro zinfarktoval.

Britt Marie však ešte ani neodišla z party a Helge sa tiež ešte nevrátil, tak sme šli odviezť Stiana domov a my si dali kebab a potom zašli zasa do Nes a pozreli si Vianočný dom.

Naučila som sa dejepis a niečo po ôsmej ma prišla vyzdvihnúť Britt Marie a šli sme domov.

Read More

Treminprøve, návšteva a lyžovačka

Tento piatok som mala možnosť okúsiť, aké je to písať polročku v Nórsku. Bola z matiky. Mali sme na to až 5 hodín. Prvá časť bola bez pomôcok a druhá s. Prvú časť som mala za pol hodinu z tých dvoch, čo sme na to mali a učiteľ mi nedovolil odovzdať to a počítať s pomôckami druhú časť. Tak som vypočítala s bez pomôcok, čo som vedela z druhej časti a ešte stále mi zostávala pol hodina, tak som si vytiahla jedlo (áno, to je povolené) a napapala sa, potom napísala vianočné pohľadnice rodine a kamarátom a potom ešte raz skontrolovala test, to už konečne bol čas na pomôcky. Vo dverách sa objavila učiteľka a povedala, že potrebuje piatich ľudí. To som sa samozrejme neprihlásila, veď píšem test, nejdem nič iné teraz robiť. 5 ľudí sa po chvíli vrátilo a ona si pýtala ďalších. To mi došlo, že to je asi niečo podstatné tak na poslednú várku som sa prihlásila aj ja a zistila som, že to nás ona prišla "vyvenčiť". Šli sme do jedálne po vodu, na záchod a na chvíľu von a potom zasa späť.
Keďže mi chýbalo už len pár otázok na ktoré som potrebovala počítač, bola som hotová asi za pol hodinku. Zašla som na poštu, kým som čakala na Nou - výmennú študentku z nemecka, ktorá mala prísť na návštevu. S ňou sme sa potom vybrali domov. Dostala som trochu obavy, že ju budú mať až moc radi, lebo vie hovoriť nórsky lepšie ako ja. A je pravda, že síce si to asi neuvedomovali, mňa odsúvali a hovorili hlavne s ňou a nórsky a mne to ešte prekladali, akoby som nerozumela. Ale preniesla som sa cez to a na ďalšie ráno sme vstali okolo siedmej a každých desať minút kontrolovali či prestalo pršať a aké bude počasie na svahu, kým sme sa nerozhodli ísť jesť a potom už len počkať chvíľu na Tomasa a horsa na svah, aj keď stále pršalo. Boli sme totálne mokrí už len po prvej jazde lanvkou ale nevzdali sme to cca do druhej. Stretli sme aj Eirika s kamarátom, tak som Tomasovi povedala, nech si ide kľudne s nimi, že mi si s Noou pôjdeme svojim tempom. Samozrejme že nesúhlasil, tak sme sa len vzájomne zdržovali, oni keď si išli skákať a my ich keď sme sa niekde vytrepali. Preto nám to vydržalo len jednu jazdu a potom sa Eirik s kamarátom odpojili.
Na obednej pauze Noa zistila, že nemá mobil, z čoho sme si nerobili ťažkú hlavu, veď sa to nájde doma. Horšie bolo, že Tomas zabudol horúcu vodu na čokoládu...
Poslednú jazdu šiel Tomas odniesť nájdené rukavice a Noa mi odišla, tak som šla sama. Keďže som mala úplne zahmlené okuliare, nevidela som kam idem a spadla som rovno na zľadovatené kusy ľadu. Keď som sa postavila, stál pri mne jeden pán a pýtal sa ma niečo po nórsky trikrát a stále som nerozumela, tak som mu povedala že neviem a on že "Chutí ten sneh dobre?" zasmial sa a odišiel -_-

Mobil sme nenašli ani v aute ani doma, aj keď sme hľadali viackrát. Rozhodli sme sa preto potom ísť do ski resortu sa spýtať, ale Tomas tam ešte predtým zavolal, a povedali, že nemajú, ale cestou späť z Golu mu zavolali, že ho našli, tak sme ho my s Tomasom na ďalší deň mali ísť vyzdvihnúť.
Tomas nám večer rozobral sprchu. Britt Marie s Helgem sú veľmi radi, že ho tu majú... Ja som zatiaľ bola so Synne Kristin a Britt Marie a piekli sme ovsené sušienky. Synne Kristin však musela každých pár minút ísť skontrolovať Tomasa (Påsan inne der). Už sa ho ani nebojí, i keď na ruky ju ešte zdvíhať nemôže.

V noci som si dala budík na pol piatu, aby som mojej rodine nachystala Mikuláša. Všetko previehalo v poriadku, kým o trištvrte na päť neprišiel Helge z práce a začal vyzvedať, čo robím. Tak som mu povedala a začal mi hovoriť, že som super, ale že by som mala spať.
Tomasovi som o našej tradícii povedala pár dní predtým, preto sa on rozhodol ma prekvapiť a do mojich topánok mi tiež dal sladkosti. Takže mikuláša dostal každý.

V nedeľu sme šli s Tomasom opäť na svah. Mali sme najprv ísť niekam so škôlkou, ale to sme sa rozhodli, že je zbytočné a šli snowboardovať. Zjazdovka bola celá zľadovatená, tak sme šli na neupravených častiach vedľa zjazdoviek, čo bolo omnoho lepšie, i keď, povedzme, že nie som profesionál a nabrala som aj strom aj kameň, tak sme šli pomaličky.

Posledné kolo, keď sme sa potrebovali už len dostať k autu som natrafila na ľadovú plochu, kde som nabrala moc veľkú rýchlosť, tak som sa snažila zabrzdiť, ale v tej panike úplne zle a len som preletela cez prednú hranu a vyrazila si dych. Začala som vydávať veľmi zvláštne zvuky, ale Tomas, čo sedel asi 10 metrov predomnou pochopil, že mi nie je úplne nalepšie. Potom si chvíľku nepamätám a zrazu bolo okolo mňa viacej ľudí a Tomas. Rozplakala som sa a chvíľu zostala ležať. Potom sme zišli pomaly dolu a šli k autu. Asi by som to nazvala, že som bola trochu v šoku, tak som toho moc nenarozprávala a svet sa mi točil. Plus som ešte dostala ranu dverami, keď sa mi Tomas pokúšal otvoriť dvere. Ale tiež som mala helmu takže pohoda. Šli sme domov, moc som toho nenarozprávala a začínala ma bolieť hlava. Vnútri som sa len prezliekla a ľahla si. Tomas sa im bál povedať, že som si ublížila, lebo si  myslel, že je to jeho chyba, ale potom im predsalen šiel povedať, že nechcem jesť ani piť, na čo ma oni donútili zjesť kjøttkaker a vypiť celú jule brus, až mi došlo zle a aj keď som im povedala 20 krát, že som fajn sa ma len pýtali na jednoduché veci, čo som všetko vedela, no aj tak zavolali doktorivi a museli sme ísť do Golu, kde mi zakázali spať v aute. Prehliadka prebehla v pohode, Helge aj napriek doktorovmu tvrdeniu, že som v pohode, trval na tom, že Tomas u nás spí a zobudia ma v noci dvakrát a nesmiem spať pred desiatou. Samozrjme som zaspala kým mi len doniesli jedlo, tak sa rozhodli ma nechať tak, ani ma nebudiť v noci, Tomas povedal, že som v poriadku a už som len zaspávala medzi tým ako niekto prichádzal a odchádzal z izby.

Som úplne v poriadku, žiadne stresy. A lyžovačku som si užila.

Read More

Prvá lyžovačka!

Keďže nám snehu napadalo ako na Orave, rozhodli sme sa tento víkend ísť otestovať moje snowboardové schopnosti. Samozrejme, v piatok zrazu 10°C, ale v sobotu sa to zasa vrátilo do normálu pod nulu. Zišli sme sa celá rodina na oslave trinástych narodenín Eliasa u nich doma. Musím úprimne priznať, že to bola nuda. Po koláči a pár zdvorilých odpovedí na otázky sme sa s Tomasom a Mette zdvihli a šli mi požičať korčule k Toreho bratovi. Mali sme sa ísť korčuľovať na jazero, ale bolo nám povedané, že je tam veľa vody a je to nebezpečné, ale aj tak sme to šli skontrolovať. A teda dobre, že sme šli. Už tam bola Britt Marie s ostatnými a nikde žiadna voda. Teda, iba zamrznutá voda. Prezuli sme sa a šli korčuľovať. Keď som ich ale teda chcela presvedčiť, že viem aspoň jednu vec - korčuľovanie, dali mi dievčenské korčule, na ktorých som teda stála asi raz... Takže opäť len mali zo mňa srandu. Ale rýchlo som sa do toho dostávala, keď ešte zvážime, že to bolo jazero s hrboľčekami atď. Ani som nespadla. Teda, nie mojou vinou. Až keď si Tomas aj napriek mojim protestom myslel, že dokáže stáť na korčuliach a ešte ma zdvihnúť, tak sme spadli obaja, ja si vyrazila dych a on si ešte pristál na mne. Všetci sa celkom zľakli, ale boli sme v pohode. Pokračovali sme a aj sa pokúsili hrať sa s hokejkami, ale skôr to bol Tomas čo korčuľoval z jedného konca jazera na druhý a nosil naše puky, čo sme nechytili.

Večer sme sa vrátili do Hemsedalu a ešte šli otestovať "klzisko" v Hemsedali, lenže pán tam práve šiel striekať vodu, tak sme sa museli stiahnuť a len sa prechádzali, pozreli si Hrob Svetlušiek a odpočívali pripravujúc sa na zajtrajšok. Teda ja. Pre nich to je celkom normálne, no pre mňa lyžovačka znamená švédske stoly s rakúskym personálom, pol hodina obliekania do lyžiarskych vecí a byť na svahu ešte pred spustením lanovky, aby sme tam boli prví, "lebo ten sneh ráno, na ktorom ešte nikto nejazdil je najlepší". Tuto sa to berie ako samozrejmosť, že keď si zmyslíš sa vyberieš 10 minút od domu a ideš si koľko chceš lebo zľava 50% keď tu bývaš.

Tak sme sa teda ráno asi o pol desiatej (nie, neboli sme prví na svahu) vybrali. Helge nás oboch varoval, nech sa ani nevraciame s niečím zlomeným a mohli sme ísť. Keďže ja nie som expert na zimné športy, vlastne ani na letné, ale to je teraz nepodstatné, tak sme začali zľahka najstrmšou otvorenou zjazdovkou. Nebolo to zlé. Akože, samozrejme, bolo vidno, že som na tom snowboarde toľko nestála, ale môžem na pochváliť, že mi to šlo, kým nebolo už poobedie a zjazdovka polka ľad, polka bubny. To už som nebola taká úžasná a viac som sa šmýkala po kolenách a lakťoch ako snowboardovala a keďže sa všetci tuná dušovali, že však Tomas bude so mnou a naučí ma dačo, som aj s tým bola  vpohode, že však čo, no figu, stratil sa hneď ako bola možnosť sa ísť dakam uhýbať stromom a skalám, poprípade lietať vzduchom, a stretli sme sa v polke kopca potom dole. A hore samozrejme. Čo teda možno bolo aj dobre, že nevidel všetky moje krásne pády, ale tie ktoré videl len prestál so smiechol, kým som sa nezdvihla zo zeme na znak, že žijem a šli sme.

Na obedne pauze som dostala telefonát od Helgeho, či sme to boli my, alebo teda skôr ja, po koho letela tá helikoptéra. Keď som ho ubezpečila, že nie, pokračovali sme.

S večerom prišli aj moje problémy so šošovkami, ktoré, z pre mňa nepochopiteľného dôvodu začali mať veľmi zlú viditeľnosť, a my sme sa presunuli na inú zjazdovku, s ktorou som nebola stotožnená, tak som pár krát z nej aj zišla, ale ste ma mali vidieť cha jak taká pani, ani som nespadla.

Domov sme sa vrátili až keď zavreli lanovku. Ja som si to poriadne užila, ale nebudúce si musím zobrať chrániče na lakte a kolená.

 

Read More