Påskeferie

Samozrejme k výmennému pobytu patria aj Veľkonočné prázdniny. Nikdy som nad tým nejako extrémne neuvažovala, ale slovenské oslavovanie Veľkej Noci je trochu zvláštne. Rozhodne odlišné od nórskej. Aby som to v krátkosti zhrnula, pre nórov je na Veľkú Noc typické mať veľké zľavy -hlavne na sladkosti, žltá farba, výlet na chatu, túry na bežkách, hľadanie vajíčok v záhrade a v Hemsedali kopec turistov čo prišli lyžovať. Všetko som si mohla na vlastnej koži vyskúšať.

Prázdniny boli dlhšie ako slovenské. Už v sobotu 19. sme cestovali na chatu na Kuluset s Britt Mariou a Synne Kristin. Na chate už čakali Tomas, Mari, Mette, Sindre, Tore a Hilde. Áno, kopec ľudí na takej malej chate...
Hneď po príchode som dostala risgrøt a musela hrať nejaké opačné monopoly, čo trvalo večnosť a po tom sme sa šli sánkovať na pozemok za chatou. Nemám nič proti sánkovaniu, ale títo ľudia sú šialení a že prídem k úrazu keď naberieme nejaký strom alebo budem zrazená Mari, ktorá sa na mňa rúti rýchlosťou svetla ťahaná psom, som sa bála neustále. Večer, po západne slnka sme sa vyštverali na kopček za chatou s Mette a Sindrem, užívali si výhľad a hádali sa, čo je ktorým smerom. Musím povedať, že výhľady v nórsku sú náherné v hociktorej časti dňa.

V nedeľu sme sa vybrali na túru. Na bežkách. Ja som mala poblém s lyžovaním kopcov na bežkách aj keď sneh bol dobrý, nieto ešte teraz, keď to bol viac ľad ako sneh a bolo mi trápne sa niekoho vkuse držať, tak som sa pustila sama a pekne sa doudierala. Stále som to však nevzdávala a aj keď s hodinovým oneskorením, dostali sme sa k ostatným na vrchol (kúsok som musela ísť peši, ale úprimne, to som šla rýchlejšie ako na lyžiach). Na vrchole sme si spravili ohník, stretli ostatných z rodiny a jedli jedlo.

Tomas so sebou doniesol kite, tak sme si to mohli vyskúšať, bez snowboardu alebo lyží, samozrejme. Vietor však bol veľmi silný. Mette to vynieslo do vzduchu, keď ju Tomas nedržal a mňa to s ním poťahalo po bruchu po zemi. Veľmi adrenalínový zážitok, ktorý si myslím že nepotrebujem v najbližšom období zopakovať.
Cestou domov sme šli inou cestou. Tomas povdal, že je tam len jeden strmý kopec a že mi s tým pomôže. Neklamal, bol tam len jeden jediný strmý kopec. Lenže tam bol IBA strmý kopec. Celá cesta domov. Jeden strmý kopec. Rada by som povedala, že som bola silná, zvládla to ako profesionál  a vylepšila si schopnosti, ale budem úprimná a poviem, že ku koncu som to už nevydržala a rozplakala sa. Pamätáte si, ako som spomínala, že výlety na bežkách sú populárne cez Veľkú Noc? Bolo tam neskutočne veľa ľudí. Teraz si predstavte dvoch ľudí chlpca a dievča, ako lyžujú na bežkách dolu kopcom. On ju drží pred sebou aby nespadla a ona plače, kričí, že nechce ísť tak rýchlo, zakrýva si oči, kým on sa smeje a snaží sa ju prehovoriť nech sa pozerá a kontroluje kam ide. To sme boli my. Takže asi tak...

Na ďalší deň - pondelok, prišla Stine. Ona sa s Mette vybrala na túru na bežkách, to som ale ja povedala, že viacej už nezvládnem a ostala s ostatnými doma. Bol krásny, slnečný deň. Sedeli sme vonku, čítali knihu, lúštili krížovky (áno, po nórsky), Synne sa hrala v snehu a Hilde robila vafle. Pohodička. Užívali sme si počasie a vzájomnú prítomnosť.
Poobede, z neviem akého dôvodu sme sa zrazu ocitli sami, len ja, Britt Marie, Tomas a Synne Kristin.  Vonku veľmi fúkalo, čo spôsobilo problém s pecou a dym nešiel von. Všade bol dym. Museli sme sa evakuovať. Ja som bola so Synne vonku, kým ostatní sa to snažili opraviť. Čo som však nepochopila bolo, prečo neuhasili oheň. Na chate boli funkčné radiatori, nepotrebovali sme oheň, ale nie. Dymu stále neubúdalo, tak som musela použiť svoju histerickú stránku aby som ich prinútila uhasiť ten hlúpi oheň. Do večera bol dym preč, ale zápach pretrvával ešte keď sme odchádzali.
V ten večer prišiel aj David a vybrali sme sa na måneskinnstur , lenže David sa tak trochu stratil, tak sme sa nikam nedostali a vrátili sa späť.

V utorok sme sa s Mette, Tomasom a Synne Kristin vybrali sánkovať. Opäť, Tomas sa mal potrebu rútiť závratnou rýchlosťou všade, skoro sme nabrali sochu trola. Museli sme však jazdiť pomaly, kvôli Synne, čo sa mne veľmi páčilo. Ona z toho bola úplne nadšená a Britt Marie spravila asi 30 videí. Ani sa nám nechcelo odísť, ale už sme boli mokrí a bola nám zima.
Večer prišla kamarátka Mette, s ktorou sme sa hrali Yatzi a musím sa pochváliť, že ani nezbadala, že nie som nórka. Bavili sme sa v pohode a vlastne po väčšine sme boli vonku, kde ani nie je potreba sa tak baviť, keď človek vrieska z plných pľúc, keď sa rúti na sánkach do stromu.

Streda bola veľmi pohodový deň. Mette, Hilde a Britt Marie sa vybrali na túru, ja Synne Kristin a Stine sme zostali na chate a Tomas mal jibbecamp, kde učil malé deti skákať na lyžiach. Keď sa vrátil, zakončili sme našu hyttetur opekačkou a šli domov.

Keďže Tomas sa zranil na jibbecampe, nasledujúce dni sme toho veľa nerobili. Prešli sme všetky obchody v Hemsedali, čo môže znieť ako časovo náročná aktivita, ale popravde to bolo ca. 10 nezaujímavých obchodov a jeden predražený, aj na Nórsko. 3000 korún za sveter?!
Synne Kristin mala vo štvrtok narodeniny, tak sme v piatok mali oslavu, kde došli aj Ola, Hilde a Tore a opekali sme. Bolo tiež veľmi pekné počasie.

V nedeľu mal zasa Tomas narodeniny, preto sme sa v sobotu rozhodli upiecť koláč podľa jeho výberu. Samozrejme si vybral najnáročnejší koláč, aký kedy jedol, ale tak boli to jeho narodeniny, posnažili sme sa. Mali sme aj pomocníčku - Synne, lebo sme mali návštevu a ona sa hanbila, tak bola s nami dvoma. Plus rada pečie. Veci sa však začali komplikovať už od samého začiatku, kde sme namiesto 6 vajec museli použiť 10, lebo to Tomas furt kazil. Šľahali sme sneh, kým Synne sa hrala so zvyškom citróna a pokúšala sa ho odšťaviť do misky. Čo sa jej aj nakoniec podarilo a kým sme stihli zareagovať nám ho vyliala do cesta, čiže sme museli vyvažovať cukrom, ktorého sme už bez toho mali málo. Cesto počas pečenia nadobudlo zvláštny tvar a nakoniec popukalo a zrútilo sa do seba. Zachránili sme to tým, že sme všetko zakryli krémom a ovocím, ktorý však pretiekol a mala som ho na nohaviciach a čiapke, keď sme ho niesli do Nesbyenu. Čo ale treba poznamenať je, že chuť nebola najhoršia. 

Takže takéto boli moje prázdniny. Úžasné počasie, krásne výhľady, slniečko, milí ľudia, dobré jedlo, ticho v horách a halvne, žiadna voda na Veľkonočný pondelok. Teda, ak mám byť úprimná, ľudia sa tu pýtali, ako oslavujeme, tak som rozprávala a všetci boli zdesení. Až na Tomasa, ktorý si vychutnal ma poliať v pondelkové ráno vodou, malo to jeden háčik, bol to nesprávny pondelok...