Keďže sa stávam už neoddeliteľnou súčasťou víkendov Tomasovej rodiny, rozhodli sa ma vziať aj na oslavu ich babky. Mala v sobotu 70 rokov, čiže veľká oslava. Hilde piekla niekoľko koláčov naraz a okolo štvrtej nás s Tomasom vyzdvihla autom plným dôchodcov. Šli sme niekam do lesa do kaviarne. Áno, do lesa do kaviarne. Sme v Nórsku, tu je to bežné. Ľudia už chystali miestnosť a stále prichádzali ďalší členovia rodiny. Nie že by mi to vadilo, ale nečakala som takú hojnú účasť, tak som sa len zdržiavala s Tomasom a snažila sa vyzerať nenápadne, čo sa Toremu nepáčilo a moju taktiku zmenil na "choďte k dverám a zvítajte sa s každým". Tak sme teda šli, Tomas s veľkým nadšením ťahajúc ma za sebou. Zvítali sme sa snáď ozaj s každým kto prišiel. Poväčšine to boli seniori. Jedna za nami prišla a oboch nás len tak zrazu objala a vravela aké je to zlaté a milé. Nebudem popisovať všetky babky a ľudí, len môžem povedať, že boli celkom radi, že ma vidia, čo ma prekvapilo, ale teda nebránim sa.
Bolo tam aj pár mladých ľudí, ale musím povedať, že tí zo mňa nedšení neboli. A Tomas to len zhoršoval, lebo ma furt nútil byť s nimi. Neviem čím to je, a nie, že by ma to nejako extra trápilo, ale asi som proste lepšia s ľuďmi o veľa mladšími alebo o veľa staršími.
Niečo okolo pol šiestej došlo na jedlo. Sedeli sme oproti milému staršiemu páru, kde pán Tomasa privítal s nadšeným výrazom a potom pozrel na mňa a veselo mi potriasol rukou, že ja som to jeho dievča z facebooku. Áno, ďakujem... Pán sa s nami celý večer rozprával a striedal nórčinu s angličtinou, čo ma miatlo a preto Tomas odpovedal za mňa, čiže ja som moc konverzáciu neviedla, aj keď sa pýtal mňa.
Večera bola dobrá, ale nezjedla som s nej tak veľa, lebo som si šetrila miesto na koláč. To som však nevedela, že prídu príhovory. Nebola som jediná, kto tam nebol z rodiny. Bol tam aj Sindre a Gunn Hilde, lenže tí aspoň rozumejú nórsky. Tak som tam tak sedela, počúvala a snažila sa pochopiť čo hovoria, ale aj tak to bolo nudné.
Po príhovoroch si fajčiari dali pauzičku na čerstvom vzduchu, kde sme sa s Tomasom pripojili (nefajčili sme!), ale keďže snežilo, nikto dlho vonku nevydržal a nahrnuli sme sa dnu na zmrzlinu a po zmrzline koláče. Pomedzi to sme sa rozprávali s ostatnými. Teda, aby som to uviedla na správnu mieru, Tomas sa rozprával a ťahal ma so sebou, čo ma uvádzalo do ešte väčšej nepohody, lebo jeho bratranci a sesternice sa po mojom príchode prestali rozprávať a po pár sekundách sa rozišli...
Bolo asi desať hodín, keď sa ľudia už len rozprávali. Pretože sa poznali. Ale ja som nemala s kým, takže som len tak sedela a tým pádom kazila aj Tomasovi zábavu, lebo on ma tam nechcel len tak nechať. Tak sa rozhodol, že ideme domov. Vzali sme Toreho klavír, Rikkiho a šli do Nesbyenu. Celkovo túto párty, aj napriek môjmu popisu, hodnotím kladne. Spoznala som druhú časť rodiny, aj keď mládež ma nemala moc v láske. A celkovo som sa cítila šťastne, že ma takto zapájajú a považujú za súčasť rodiny.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára