sobota 26. decembra 2015

Vianoce v Nórsku

Keďže YFU nedovoľuje študentom  počas roka cestovať domov, mala som možnosť prežiť si tu aj Vianoce. Ako inak, aj tie boli od tých našich odlišné. Ráno som sa necítila nijako špeciálne. Ani sme nepozerali rozprávky, lebo Synne Kristin objavila dvdčko Peppa Gris, tak to šlo celé doobedie. Nóri nemajú tradíciu nejedenia do večere, tak sme si hneď dali výdatné raňajky a ďalej sa hrali na kuchyňku so Synne. Dostala dve sady jedla vo svojom adventnom kalendári.
O 12.30 sme sa vybrali do kostola, kde sme sa mali stretnúť s Tomasom. Synne Kristin to opäť nezaujalo a tak sa len po mne šplhala a behala dokola. Čo som si všimla, že oni na Vianoce počas omše ani nemali tú "prijímaciu" časť. Čo mne nevadilo, aspoň sa to urýchlilo.
Okolo pol tretej sme došli domov a šli sa hrať do snehu s Tomasom a Synne Kristin, kým Britt Marie robila jedlo.

Keď už sme boli dostatočne mokrí (hlavne Tomas), sme šli dnu a už to bola len pol hodinka, kým prišiel Ola a mali sme večeru. Jedlo bolo iné ako u nás. Bravčové rebrá, tri drugy klobások, kjøttkaker (v preklade mäsový koláč, ale skôr to bola taká na dosť jemno pomletá fašírka), pinnekjøtt (veľmi slané mäso, predpokladám, že z ovce), zemiaky, nejaká divná kaša, džem z takých červených bobuliek a ako dezert sme mali jahodový kompót so šľahačkou. 
Bolo to v pohode, i keď by som si radšej dala kapra so šalátom. Mám pocit, že u nórov sa Vianoce ani tak nejako moc vážne neberú. Odchádzali stále od stola, nepomodlili sme sa ani a hlavne Synne Kristin to všetko kazila jak furt mala potrebu robiť niečo iné. Do vianočnej nálady som sa nedostala ani potom. Mali sme chodiť okolo Vianočného stromčeka, ale Helge to odmietal, tak sme to robili len my. Darčeky sa rozdávali strašne dlho. Nie, že by ich bolo tak veľa, ale oni ich rozdávali po jednom. Všetci sa pozerali na toho, čo dostal darček, fotili ho a tešili sa s ním. Aspoň hodinu a pol sme na tom strávili. Ja som dostala pár vecí. Od Tomasa bundu, od Britt Marie a Helgeho sveter a čiapku Hemsedal, od Helgeho rodičov ponožky, od Helgeho babky peniaze, od Olu marcipán, od Synne Kristin keksíky čo upiekla a od Tomasovych rodičov termo oblečenie a tričko. Zlaté.
Keď sa Synne Kristin uložila do postele a ja som ukončila skypovanie domov, zahrali sme si kvíz na playstatione. To bola asi najväčšia sranda počas toho večera. Helge stále prehrával, otázky boli vtipné a tak sme sa nasmiali, až mi tiekli slzy. 

Na prvý sviatok vianočný, t.j. včera, sme sa vybrali na svah s Tomasom. Keďže v tú noc napadol čerstvý sneh, bolo úplne super pre mňa ísť mimo zjazdovky, lebo to bolo všade mäkké. Aj mi to už šlo lepšie ako naposledy, i keď sa na mne tí nemeckí turisti smiali, ale tak aj ja som sa smiala sama na sebe a aj na nich. Jeden chalan sa vysypal a skoro mňa sekol svojim snowboardom, asi 5 cm od mojich nôh skončil, na druhej jazde čo sme šli. Najlepšie, že jeho pád a môj krik majú na videu... Sneh som mala všade, ale aj tak som si to užila, len to bolo náročné. 
Na štvrtú sme potom šli na večeru do Nes. Mali sme to, čo na vianoce, len pripravené Hilde. Bolo to opäť, v pohode, ale radšej by som kapra. Synne Kristin už začala chodiť bez plienok, ale ešte sa zabúda pýtať na záchod, tak počas večere spôsobila potopu pod svojou stoličkou, do čoho Tomas skočil, keď roznášal jedlo, Hilde musela umývať, ja s ňou ísť preč a Britt Marie ju prezliecť. Spôsobila teda riadny rozruch, ale tak všetko bolo rýchlo zabudnuté. 
Pred dezertom sme si dali trochu pauzu, na čo sa so mnou a Tomasom prišiel Tore porozprávať, ako začínali svoj vzťah oni s Hilde. Že sa stretli asi mesiac pred tým, ako mala Hilde 17 a rok a pol na to sa vzali. Dúfam, že tým nechcel naznačiť, že sa máme o rok a pol vziať... Ale zlatý bol, potom rozprával o vzťahu Britt Marie a Helgeho, jeho kamaráta a jeho ženy, a mne vážne unikla pointa lebo potom zrazu zmenil reč na to, že dáni počítajú divne a že keď si v dánsku vypýtaš bolle, znamená to, že si pýtaš sex...

Každopádne, aj keď to nebolo tak, ako som zvyknutá, boli to pekné Vianoce. Teším sa na Nový Rok s nimi.


Julebord, juleavslutning a darčeky

Včera som bola pozvaná na Julebord s 98 dievčatami z Hemsedalu. Nepoznala som všetky, ale polovica z nich chodí do mojej školy. Organizovala to Ingrid Marie v dome jej babky a dedka. Musím teda poznamenať, že to bolo veľmi luxusné. Veľká jedáleň, vianočný stromček, obrovský krb, sviečky a dievčatá slávnostne oblečené. Kým každá nevytiahla mobil a bola na facebooku som sa aj cítila ako v horore Would you rather.
Jedlo sme mali každá niečo doniesť. Mne prikázali doniesť sódu, aby som nemusela variť nórske jedlá.
Začali sme asi o hodinu neskôr, lebo ľudia meškali. Až tak mi to nevadilo, ale moc sa so mnou ostatné ani že nebavili, tak som sa trochu nudila. Len sa zaujímali, či im rozumiem a chválili ma, ako som dala prezentáciu na marketingu po nórsky.
Mali sme aj koláč a spravili si fotku. Najprv nás prišla fotiť babka, ale tá mala teda riadne problémy zmieriť sa s tým, že stačí ťuknúť na obrazovku, tak prišiel otec, ktorý spravil asi 40 fotiek.

Julebord sa končil medzi jedenástou a dvanástou a musím povedať, že som rada, že som šla, lebo som spoznala nové dievčatá, a keďže nás tam nebolo viac ako 15, nestratila som sa v dave.

Podobne sme mali aj juleavslutning v škole, 22.12. Začínalo sa to spoločnými triednymi raňajkami. Každý mal niečo doniesť. Ja som mala džús. Sedeli sme v štvorci aby každý na každého videl a papali sme do pol desiatej, kedy sme sa presunuli každá trieda do telocvične. Uprostred telocvične stál vianočný stromček. Posadali sme si na zem a pozreli si pár speváckych a tanečných vystúpení, príhovor riaditeľky a chodenie okolo vianočného stromčeka. Tradícia v Nórsku, kde sme sa pochytali za ruky do štyroch kruhov a chodili okolo stromčeka, kým sme spievali štyry koledy.

Na moje veľké prekvapenie som už začala dostávať aj darčeky. Najprv od Linn-Helen a Liv, potom od Beyeneho a aj balík zo Slovenska so syrom mi došiel.

Vianočne sme dnes poupratovali a už sa len nemôžeme dočkať zajtrajška.

Nákupy v Švédsku a Vianočný koncert

Britt Marie s Helgem sa rozhodli, že jedna z neoddeliteľných súčastí nórskej kultúry je nakupovanie vo Švédsku. Preto sme sa v sobotu ráno zobudili skorej, aby sme už o ôsmej mohli odísť (čo sa pretiahlo na 8:30). Cesta bola celkom dlhá. Vlastne to bolo asi 5 hodín. Plus sme sa zastavili vo Fredrikstade v starom meste a hľadali Vianočné trhy (ktoré sme nenašli) a pokračovali do Švédska.

Niekedy poobede sme došli do nákupného centra Nordby. Bolo to teda väčšie ako Eurovea, a bolo tam omnoho viac ľudí, aj keď to bolo tak uprostred ničoho.
Prvé, na čo ma upozornili bolo, že je tu viac nórov ako švédov. Helge mi dokonca povedal, že mi dá odmenu, keď nájdem švédske auto - neúspešne.
Prvá zastávka bola v obchode s hračkami, kde sme strávili dobrých 45 minút. Už mi to pekne liezlo na nervy, ale vydržala som a šli sme na taco.
Bolo to pre mňa konečne známe prostredie. Predsalen, nákupné centrum má Bratislave bližšie ako les...
Po napapaní sme vyrazili nakupovať zásoby jedla. Keby to niekto ešte nechápal, pre nórov je Švédsko veľmi lacné. Pre mňa stále drahšie ako u nás, alu budiš. Opäť sme strávili v obchode kopu času. Strážila som Synne Kristin a len sme hádzali do košíka, čo sme chceli. Niekde v oddelení šamonov sme streli čechov. Viem, že tu bude pre tých, čo to nepoznajú nepochopiteľné, ale počuť naživo jazyk ktorému kompletne rozumiem bolo také super, že som sa na nich začala usmievať a chodila za nimi len aby som ich počula rozprávať. Čo ich trochu vydesilo, tak sa rozdelili a my so Synne sme sa vrátili k Britt Marii, ktorá zatiaľ stihla zdvojnásobiť obsah nášho vozíka.
Nákup v MAXIMat však nebol posledný. Ešte sme šli nakúpiť sladkosti. A tých sme tiež teda kúpili hodne. Naberali sme si do sáčikov cukríky, čo sme chceli plus čokolády, aj milku mali... Takto, ja som to všetko balil a potom, keď som chcela igelitku presunúť do vozíka ma s ňou hodilo o zem, čo spôsobilo náramný záchvat smiechu u Helgeho, ale pri aute ju musel zdvihnúť aj on a to priznal, že už chápe.
Po ceste domov sme sa ešte zastavili dvakrát u rodiny rozdať pohľadnice. Najprv vo Švédku, kde však nikto nebol doma a potom v Nórsku. Synne Kristin však už spala a ja som tiež nevládala, tak sme sa tam my dve zložili na gauč a spali, kým sa oni porozprávajú. Domov sme došli niečo po jednej v noci.

Kvôli tomu som potom v nedeľu spala veľmi dlho. Oni zatiaľ odišli do kostola chystať stromček na vianočný koncert. Čiže som len oddychovala a keď sa vrátila Britt Marie so Synne sme šli stavať perníkový domček. Mali sme jeden kúpený a jeden sme upiekli.

Synne Kristin si to užívala, i keď asi polovicu lentiliek zjedla, namiesto nalepila na domček.


O šiestej sa začal koncert v kostole. Atmosféra pekná, len Synne Kristin sa chcela stále hrať. Chvíľu to bolo fajn, ale potom po hodine ma to už bolelo a unavovalo, tak ju Britt Marie vzala von, že tam sa stretneme. Po skončení koncertu som teda vyšla von, kde stál Helge a povedal mi, že ony odišli. No pekne. Keďže Helge to organizoval, musel tam zostať dlho. Nezostávalo mi nič iné, len si nájsť nejakú aktivitu. Pomohla som teda s kasičkou pri vchode. Po asi pol hodine však za mnou prišla mama Mari, že ma zoberú domov. Chvalabohu...

utorok 15. decembra 2015

Už tretia lyžovačka za sebou a Vianočné trhy

Aj keď to tak najprv nevyzeralo, aj tento víkend sme šli na svah. Helge sa ma vo štvtok spýtal, či by som chcela ísť s nimi na narodeninovú oslavu do Hønefossu. Ja som sa spýtala, či nemôžem radšej byť v Nes alebo na svahu. On bol striktne proti a Britt Maria za, tak mali medzi sebou trochu dohadovačky a nakoniec si ma zastavil ďalšie ráno a dohodli sme sa na kompromise, že môžem ísť v sobotu s Britt Marie na Vianočné trhy a zostať s nimi do nedele a ráno pôjdeme. Ráno som sa zobudila na to, že Synne Kristin leží vedľa mňa s čokoládovou pusou a prstíkmi...
Vzala som ju hore, naraňajkovali sme sa a pustili si levieho kráľa. Páčil sa jej a mala potrebu sa hrať na levov ešte dlhú chvíľu. Postupne sa zobudila Britt Marie, zabalili sme balík na Slovensko a šlo sa okolo jedenástej. Balík teda stál poriadne veľa. To bol prvý a posledný, čo som poslala...
Vianočné trhy v Nesbyene som si predstavovala trochu... väčšie. Viac ako Vianočné trhy to vyzeralo ako rodinné stretnutie. Jeden stánok a palacinky, lamy a pár ľudí. Dali sme si palacinku s karamelom, kúpili si karamelky, dotkli sa koňa, vypili niečo čo možno bolo gløgg, možno nie, nepýtala som sa a šli na bežky, lebo naposledy som nevyzerala dostatočne smiešne, tak sme to museli vyskúšať aj na ľade... Tomas sa mi tam priznal, že ma chcel zobrať na Star Wars 7 do kina nabudúci víkend, ale tu nie sme. Škoda, to by som chcela vidieť a v tomto zapadákove to už znova nehrajú :/

Potom sme sa vybrali späť k Tomasovi domov. Britt Marie so Synne Kristin sa ku nám po chvíli pripojili. Synne veľmi chcela ísť hore pozerať telku, tak sme sa tam vybrali. Keďže s nami však bol Tomas, chcela sa predvádzať, tak toho moc nenapozerala. Keď sa ku nám pridali Hilde s Britt Mariou, pustili sme si švédsku destkú starú vianočnú rozprávku bez pointy a po jej skončení šli papať taco (ako inak) a zlepovať koláčiky. Šlo to celkom rýchlo, no počas tejto trochu nezáživnej aktivity zavolal Helge, že on vlastne nemôže ísť na tú narodeninovú oslavu, lebo má ísť vyzdvihnúť žurnalistov z daily telegraph (asi), tak sa Britt Marie dobre zasmiala a povedala, že ani ja nemusím ísť. Tak sa nám zmenili plány a na ďalší deň sme mali ísť so Stianom do Hemsedalu. 
Predtým sme však vzali Rikkiho večer na prechádzku. A musím poznamenať, že hocičo, čo mi z Bratislavy chýba nie je krajšie ako ten pohľad na nespočetné množstvo hviezd aké je vidno tam v lese. Vždy sa nad tým pozastavím a nemôžem sa vynadívať, Výhľad mi čoskoro zastreli oblaky a moja predstavivosť v tme pracovala naplno, tak sme sa museli ponáhľať domov, lebo som samu seba vystrašila. Ale o jedenástej sme sa ešte vybrali na nočnú jazdu Nesbyenom a počúvali/spievali vianočné pesničky.

Prišiel nový deň a my sme sa vybrali do Golu za Stianom. Gunn Hilde nešla, lebo bola chorá, tak sme to boli len my traja. Už zo zvyku som sa s novým nórom nesnažila ani rozprávať, lebo to nikdy nefungovalo. Z čoho obaja usúdili, že sa Stiana bojím, tak si zo mňa robili srandu ešte celý deň. Stian je však predsalen už dospelý človek a nie teenager, čo sa bojí hovoriť anglicky.
Výhľad sme mali krásny. Síce -12,5°C, ale Slniečko svietilo na kopce a ja som dostala svoj záchvat eufórie, nemohla som sa však začať tak očivitne tešiť v aute s človekom, ktorého som práve len stretle, tak som to potlačila, čo sa však prejavilo tak, že som začala plakať. Áno, bez komentára.
V Hemsedali som musela zavolať, nech ma pustia dnu, ešte spali, a Helge si robil srandu, že nechce ísť zasa k doktorovi.
Tomas so Stianom si vzali lyže. Čo som ja považovala za výhodu, lebo ma ťahali keď som sa zasekla na nejakom plochom mieste. Jazdili sme na rôznych zjazdovkách, nie ako predtým na dvoch. Dokonca som pár krát ani že nespadla. Oni samozrejme robili hlúposti, lyžovali po útesoch (nespomeniem si na presný preklad teraz...), skákali, spievali a hulákali po ostatných ľuďoch. Nie, že by mi to vadilo, ale nejako som sa nevedela zapojiť, aj keď mi dali priestor na sólo, ale to je ozaj prehnane optimistické, dúfať, že ja budem vedieť spievať nórske popové pesničky alebo kričať na padajúcich ľudí, keď ja sama padám ešte viac a vtipnejšie.

Tak sme si ale dali pauzu. Opäť prišlo na vtipy, že sa bojím Stiana, keď nás Tomas nechal samých a šiel kúpiť jedlo, ale celkom sme sa porozprávali, i keď sa ma snažil presvedčiť, že nórčina je rovnako ťažká ako činština... Nie...

Nikomu sa nič nestalo, až na to, že sme našli repliku losa a Stian skoro zinfarktoval.





Britt Marie však ešte ani neodišla z party a Helge sa tiež ešte nevrátil, tak sme šli odviezť Stiana domov a my si dali kebab a potom zašli zasa do Nes a pozreli si Vianočný dom.
Naučila som sa dejepis a niečo po ôsmej ma prišla vyzdvihnúť Britt Marie a šli sme domov.


streda 9. decembra 2015

Treminprøve, návšteva a lyžovačka

Tento piatok som mala možnosť okúsiť, aké je to písať polročku v Nórsku. Bola z matiky. Mali sme na to až 5 hodín. Prvá časť bola bez pomôcok a druhá s. Prvú časť som mala za pol hodinu z tých dvoch, čo sme na to mali a učiteľ mi nedovolil odovzdať to a počítať s pomôckami druhú časť. Tak som vypočítala s bez pomôcok, čo som vedela z druhej časti a ešte stále mi zostávala pol hodina, tak som si vytiahla jedlo (áno, to je povolené) a napapala sa, potom napísala vianočné pohľadnice rodine a kamarátom a potom ešte raz skontrolovala test, to už konečne bol čas na pomôcky. Vo dverách sa objavila učiteľka a povedala, že potrebuje piatich ľudí. To som sa samozrejme neprihlásila, veď píšem test, nejdem nič iné teraz robiť. 5 ľudí sa po chvíli vrátilo a ona si pýtala ďalších. To mi došlo, že to je asi niečo podstatné tak na poslednú várku som sa prihlásila aj ja a zistila som, že to nás ona prišla "vyvenčiť". Šli sme do jedálne po vodu, na záchod a na chvíľu von a potom zasa späť.
Keďže mi chýbalo už len pár otázok na ktoré som potrebovala počítač, bola som hotová asi za pol hodinku. Zašla som na poštu, kým som čakala na Nou - výmennú študentku z nemecka, ktorá mala prísť na návštevu. S ňou sme sa potom vybrali domov. Dostala som trochu obavy, že ju budú mať až moc radi, lebo vie hovoriť nórsky lepšie ako ja. A je pravda, že síce si to asi neuvedomovali, mňa odsúvali a hovorili hlavne s ňou a nórsky a mne to ešte prekladali, akoby som nerozumela. Ale preniesla som sa cez to a na ďalšie ráno sme vstali okolo siedmej a každých desať minút kontrolovali či prestalo pršať a aké bude počasie na svahu, kým sme sa nerozhodli ísť jesť a potom už len počkať chvíľu na Tomasa a horsa na svah, aj keď stále pršalo. Boli sme totálne mokrí už len po prvej jazde lanvkou ale nevzdali sme to cca do druhej. Stretli sme aj Eirika s kamarátom, tak som Tomasovi povedala, nech si ide kľudne s nimi, že mi si s Noou pôjdeme svojim tempom. Samozrejme že nesúhlasil, tak sme sa len vzájomne zdržovali, oni keď si išli skákať a my ich keď sme sa niekde vytrepali. Preto nám to vydržalo len jednu jazdu a potom sa Eirik s kamarátom odpojili.
Na obednej pauze Noa zistila, že nemá mobil, z čoho sme si nerobili ťažkú hlavu, veď sa to nájde doma. Horšie bolo, že Tomas zabudol horúcu vodu na čokoládu...
Poslednú jazdu šiel Tomas odniesť nájdené rukavice a Noa mi odišla, tak som šla sama. Keďže som mala úplne zahmlené okuliare, nevidela som kam idem a spadla som rovno na zľadovatené kusy ľadu. Keď som sa postavila, stál pri mne jeden pán a pýtal sa ma niečo po nórsky trikrát a stále som nerozumela, tak som mu povedala že neviem a on že "Chutí ten sneh dobre?" zasmial sa a odišiel -_-

Mobil sme nenašli ani v aute ani doma, aj keď sme hľadali viackrát. Rozhodli sme sa preto potom ísť do ski resortu sa spýtať, ale Tomas tam ešte predtým zavolal, a povedali, že nemajú, ale cestou späť z Golu mu zavolali, že ho našli, tak sme ho my s Tomasom na ďalší deň mali ísť vyzdvihnúť.
Tomas nám večer rozobral sprchu. Britt Marie s Helgem sú veľmi radi, že ho tu majú... Ja som zatiaľ bola so Synne Kristin a Britt Marie a piekli sme ovsené sušienky. Synne Kristin však musela každých pár minút ísť skontrolovať Tomasa (Påsan inne der). Už sa ho ani nebojí, i keď na ruky ju ešte zdvíhať nemôže.

V noci som si dala budík na pol piatu, aby som mojej rodine nachystala Mikuláša. Všetko previehalo v poriadku, kým o trištvrte na päť neprišiel Helge z práce a začal vyzvedať, čo robím. Tak som mu povedala a začal mi hovoriť, že som super, ale že by som mala spať.
Tomasovi som o našej tradícii povedala pár dní predtým, preto sa on rozhodol ma prekvapiť a do mojich topánok mi tiež dal sladkosti. Takže mikuláša dostal každý.

V nedeľu sme šli s Tomasom opäť na svah. Mali sme najprv ísť niekam so škôlkou, ale to sme sa rozhodli, že je zbytočné a šli snowboardovať. Zjazdovka bola celá zľadovatená, tak sme šli na neupravených častiach vedľa zjazdoviek, čo bolo omnoho lepšie, i keď, povedzme, že nie som profesionál a nabrala som aj strom aj kameň, tak sme šli pomaličky.




Posledné kolo, keď sme sa potrebovali už len dostať k autu som natrafila na ľadovú plochu, kde som nabrala moc veľkú rýchlosť, tak som sa snažila zabrzdiť, ale v tej panike úplne zle a len som preletela cez prednú hranu a vyrazila si dych. Začala som vydávať veľmi zvláštne zvuky, ale Tomas, čo sedel asi 10 metrov predomnou pochopil, že mi nie je úplne nalepšie. Potom si chvíľku nepamätám a zrazu bolo okolo mňa viacej ľudí a Tomas. Rozplakala som sa a chvíľu zostala ležať. Potom sme zišli pomaly dolu a šli k autu. Asi by som to nazvala, že som bola trochu v šoku, tak som toho moc nenarozprávala a svet sa mi točil. Plus som ešte dostala ranu dverami, keď sa mi Tomas pokúšal otvoriť dvere. Ale tiež som mala helmu takže pohoda. Šli sme domov, moc som toho nenarozprávala a začínala ma bolieť hlava. Vnútri som sa len prezliekla a ľahla si. Tomas sa im bál povedať, že som si ublížila, lebo si  myslel, že je to jeho chyba, ale potom im predsalen šiel povedať, že nechcem jesť ani piť, na čo ma oni donútili zjesť kjøttkaker a vypiť celú jule brus, až mi došlo zle a aj keď som im povedala 20 krát, že som fajn sa ma len pýtali na jednoduché veci, čo som všetko vedela, no aj tak zavolali doktorivi a museli sme ísť do Golu, kde mi zakázali spať v aute. Prehliadka prebehla v pohode, Helge aj napriek doktorovmu tvrdeniu, že som v pohode, trval na tom, že Tomas u nás spí a zobudia ma v noci dvakrát a nesmiem spať pred desiatou. Samozrjme som zaspala kým mi len doniesli jedlo, tak sa rozhodli ma nechať tak, ani ma nebudiť v noci, Tomas povedal, že som v poriadku a už som len zaspávala medzi tým ako niekto prichádzal a odchádzal z izby.

Som úplne v poriadku, žiadne stresy. A lyžovačku som si užila.

utorok 1. decembra 2015

Prvá lyžovačka!

Keďže nám snehu napadalo ako na Orave, rozhodli sme sa tento víkend ísť otestovať moje snowboardové schopnosti. Samozrejme, v piatok zrazu 10°C, ale v sobotu sa to zasa vrátilo do normálu pod nulu. Zišli sme sa celá rodina na oslave trinástych narodenín Eliasa u nich doma. Musím úprimne priznať, že to bola nuda. Po koláči a pár zdvorilých odpovedí na otázky sme sa s Tomasom a Mette zdvihli a šli mi požičať korčule k Toreho bratovi. Mali sme sa ísť korčuľovať na jazero, ale bolo nám povedané, že je tam veľa vody a je to nebezpečné, ale aj tak sme to šli skontrolovať. A teda dobre, že sme šli. Už tam bola Britt Marie s ostatnými a nikde žiadna voda. Teda, iba zamrznutá voda. Prezuli sme sa a šli korčuľovať. Keď som ich ale teda chcela presvedčiť, že viem aspoň jednu vec - korčuľovanie, dali mi dievčenské korčule, na ktorých som teda stála asi raz... Takže opäť len mali zo mňa srandu. Ale rýchlo som sa do toho dostávala, keď ešte zvážime, že to bolo jazero s hrboľčekami atď. Ani som nespadla. Teda, nie mojou vinou. Až keď si Tomas aj napriek mojim protestom myslel, že dokáže stáť na korčuliach a ešte ma zdvihnúť, tak sme spadli obaja, ja si vyrazila dych a on si ešte pristál na mne. Všetci sa celkom zľakli, ale boli sme v pohode. Pokračovali sme a aj sa pokúsili hrať sa s hokejkami, ale skôr to bol Tomas čo korčuľoval z jedného konca jazera na druhý a nosil naše puky, čo sme nechytili.


Večer sme sa vrátili do Hemsedalu a ešte šli otestovať "klzisko" v Hemsedali, lenže pán tam práve šiel striekať vodu, tak sme sa museli stiahnuť a len sa prechádzali, pozreli si Hrob Svetlušiek a odpočívali pripravujúc sa na zajtrajšok. Teda ja. Pre nich to je celkom normálne, no pre mňa lyžovačka znamená švédske stoly s rakúskym personálom, pol hodina obliekania do lyžiarskych vecí a byť na svahu ešte pred spustením lanovky, aby sme tam boli prví, "lebo ten sneh ráno, na ktorom ešte nikto nejazdil je najlepší". Tuto sa to berie ako samozrejmosť, že keď si zmyslíš sa vyberieš 10 minút od domu a ideš si koľko chceš lebo zľava 50% keď tu bývaš.

Tak sme sa teda ráno asi o pol desiatej (nie, neboli sme prví na svahu) vybrali. Helge nás oboch varoval, nech sa ani nevraciame s niečím zlomeným a mohli sme ísť. Keďže ja nie som expert na zimné športy, vlastne ani na letné, ale to je teraz nepodstatné, tak sme začali zľahka najstrmšou otvorenou zjazdovkou. Nebolo to zlé. Akože, samozrejme, bolo vidno, že som na tom snowboarde toľko nestála, ale môžem na pochváliť, že mi to šlo, kým nebolo už poobedie a zjazdovka polka ľad, polka bubny. To už som nebola taká úžasná a viac som sa šmýkala po kolenách a lakťoch ako snowboardovala a keďže sa všetci tuná dušovali, že však Tomas bude so mnou a naučí ma dačo, som aj s tým bola  vpohode, že však čo, no figu, stratil sa hneď ako bola možnosť sa ísť dakam uhýbať stromom a skalám, poprípade lietať vzduchom, a stretli sme sa v polke kopca potom dole. A hore samozrejme. Čo teda možno bolo aj dobre, že nevidel všetky moje krásne pády, ale tie ktoré videl len prestál so smiechol, kým som sa nezdvihla zo zeme na znak, že žijem a šli sme.

Na obedne pauze som dostala telefonát od Helgeho, či sme to boli my, alebo teda skôr ja, po koho letela tá helikoptéra. Keď som ho ubezpečila, že nie, pokračovali sme.

S večerom prišli aj moje problémy so šošovkami, ktoré, z pre mňa nepochopiteľného dôvodu začali mať veľmi zlú viditeľnosť, a my sme sa presunuli na inú zjazdovku, s ktorou som nebola stotožnená, tak som pár krát z nej aj zišla, ale ste ma mali vidieť cha jak taká pani, ani som nespadla.

Domov sme sa vrátili až keď zavreli lanovku. Ja som si to poriadne užila, ale nebudúce si musím zobrať chrániče na lakte a kolená.