Vianoce v Nórsku

Keďže YFU nedovoľuje študentom  počas roka cestovať domov, mala som možnosť prežiť si tu aj Vianoce. Ako inak, aj tie boli od tých našich odlišné. Ráno som sa necítila nijako špeciálne. Ani sme nepozerali rozprávky, lebo Synne Kristin objavila dvdčko Peppa Gris, tak to šlo celé doobedie. Nóri nemajú tradíciu nejedenia do večere, tak sme si hneď dali výdatné raňajky a ďalej sa hrali na kuchyňku so Synne. Dostala dve sady jedla vo svojom adventnom kalendári.
O 12.30 sme sa vybrali do kostola, kde sme sa mali stretnúť s Tomasom. Synne Kristin to opäť nezaujalo a tak sa len po mne šplhala a behala dokola. Čo som si všimla, že oni na Vianoce počas omše ani nemali tú "prijímaciu" časť. Čo mne nevadilo, aspoň sa to urýchlilo.
Okolo pol tretej sme došli domov a šli sa hrať do snehu s Tomasom a Synne Kristin, kým Britt Marie robila jedlo.

Keď už sme boli dostatočne mokrí (hlavne Tomas), sme šli dnu a už to bola len pol hodinka, kým prišiel Ola a mali sme večeru. Jedlo bolo iné ako u nás. Bravčové rebrá, tri drugy klobások, kjøttkaker (v preklade mäsový koláč, ale skôr to bola taká na dosť jemno pomletá fašírka), pinnekjøtt (veľmi slané mäso, predpokladám, že z ovce), zemiaky, nejaká divná kaša, džem z takých červených bobuliek a ako dezert sme mali jahodový kompót so šľahačkou. 

Bolo to v pohode, i keď by som si radšej dala kapra so šalátom. Mám pocit, že u nórov sa Vianoce ani tak nejako moc vážne neberú. Odchádzali stále od stola, nepomodlili sme sa ani a hlavne Synne Kristin to všetko kazila jak furt mala potrebu robiť niečo iné. Do vianočnej nálady som sa nedostala ani potom. Mali sme chodiť okolo Vianočného stromčeka, ale Helge to odmietal, tak sme to robili len my. Darčeky sa rozdávali strašne dlho. Nie, že by ich bolo tak veľa, ale oni ich rozdávali po jednom. Všetci sa pozerali na toho, čo dostal darček, fotili ho a tešili sa s ním. Aspoň hodinu a pol sme na tom strávili. Ja som dostala pár vecí. Od Tomasa bundu, od Britt Marie a Helgeho sveter a čiapku Hemsedal, od Helgeho rodičov ponožky, od Helgeho babky peniaze, od Olu marcipán, od Synne Kristin keksíky čo upiekla a od Tomasovych rodičov termo oblečenie a tričko. Zlaté.

Keď sa Synne Kristin uložila do postele a ja som ukončila skypovanie domov, zahrali sme si kvíz na playstatione. To bola asi najväčšia sranda počas toho večera. Helge stále prehrával, otázky boli vtipné a tak sme sa nasmiali, až mi tiekli slzy. 

Na prvý sviatok vianočný, t.j. včera, sme sa vybrali na svah s Tomasom. Keďže v tú noc napadol čerstvý sneh, bolo úplne super pre mňa ísť mimo zjazdovky, lebo to bolo všade mäkké. Aj mi to už šlo lepšie ako naposledy, i keď sa na mne tí nemeckí turisti smiali, ale tak aj ja som sa smiala sama na sebe a aj na nich. Jeden chalan sa vysypal a skoro mňa sekol svojim snowboardom, asi 5 cm od mojich nôh skončil, na druhej jazde čo sme šli. Najlepšie, že jeho pád a môj krik majú na videu... Sneh som mala všade, ale aj tak som si to užila, len to bolo náročné. 

Na štvrtú sme potom šli na večeru do Nes. Mali sme to, čo na vianoce, len pripravené Hilde. Bolo to opäť, v pohode, ale radšej by som kapra. Synne Kristin už začala chodiť bez plienok, ale ešte sa zabúda pýtať na záchod, tak počas večere spôsobila potopu pod svojou stoličkou, do čoho Tomas skočil, keď roznášal jedlo, Hilde musela umývať, ja s ňou ísť preč a Britt Marie ju prezliecť. Spôsobila teda riadny rozruch, ale tak všetko bolo rýchlo zabudnuté. 

Pred dezertom sme si dali trochu pauzu, na čo sa so mnou a Tomasom prišiel Tore porozprávať, ako začínali svoj vzťah oni s Hilde. Že sa stretli asi mesiac pred tým, ako mala Hilde 17 a rok a pol na to sa vzali. Dúfam, že tým nechcel naznačiť, že sa máme o rok a pol vziať... Ale zlatý bol, potom rozprával o vzťahu Britt Marie a Helgeho, jeho kamaráta a jeho ženy, a mne vážne unikla pointa lebo potom zrazu zmenil reč na to, že dáni počítajú divne a že keď si v dánsku vypýtaš bolle, znamená to, že si pýtaš sex...

Každopádne, aj keď to nebolo tak, ako som zvyknutá, boli to pekné Vianoce. Teším sa na Nový Rok s nimi.

Read More

Julebord, juleavslutning a darčeky

Včera som bola pozvaná na Julebord s 98 dievčatami z Hemsedalu. Nepoznala som všetky, ale polovica z nich chodí do mojej školy. Organizovala to Ingrid Marie v dome jej babky a dedka. Musím teda poznamenať, že to bolo veľmi luxusné. Veľká jedáleň, vianočný stromček, obrovský krb, sviečky a dievčatá slávnostne oblečené. Kým každá nevytiahla mobil a bola na facebooku som sa aj cítila ako v horore Would you rather.
Jedlo sme mali každá niečo doniesť. Mne prikázali doniesť sódu, aby som nemusela variť nórske jedlá.
Začali sme asi o hodinu neskôr, lebo ľudia meškali. Až tak mi to nevadilo, ale moc sa so mnou ostatné ani že nebavili, tak som sa trochu nudila. Len sa zaujímali, či im rozumiem a chválili ma, ako som dala prezentáciu na marketingu po nórsky.
Mali sme aj koláč a spravili si fotku. Najprv nás prišla fotiť babka, ale tá mala teda riadne problémy zmieriť sa s tým, že stačí ťuknúť na obrazovku, tak prišiel otec, ktorý spravil asi 40 fotiek.

Julebord sa končil medzi jedenástou a dvanástou a musím povedať, že som rada, že som šla, lebo som spoznala nové dievčatá, a keďže nás tam nebolo viac ako 15, nestratila som sa v dave.

Podobne sme mali aj juleavslutning v škole, 22.12. Začínalo sa to spoločnými triednymi raňajkami. Každý mal niečo doniesť. Ja som mala džús. Sedeli sme v štvorci aby každý na každého videl a papali sme do pol desiatej, kedy sme sa presunuli každá trieda do telocvične. Uprostred telocvične stál vianočný stromček. Posadali sme si na zem a pozreli si pár speváckych a tanečných vystúpení, príhovor riaditeľky a chodenie okolo vianočného stromčeka. Tradícia v Nórsku, kde sme sa pochytali za ruky do štyroch kruhov a chodili okolo stromčeka, kým sme spievali štyry koledy.

Na moje veľké prekvapenie som už začala dostávať aj darčeky. Najprv od Linn-Helen a Liv, potom od Beyeneho a aj balík zo Slovenska so syrom mi došiel.

Vianočne sme dnes poupratovali a už sa len nemôžeme dočkať zajtrajška.

Read More

Nákupy v Švédsku a Vianočný koncert

Britt Marie s Helgem sa rozhodli, že jedna z neoddeliteľných súčastí nórskej kultúry je nakupovanie vo Švédsku. Preto sme sa v sobotu ráno zobudili skorej, aby sme už o ôsmej mohli odísť (čo sa pretiahlo na 8:30). Cesta bola celkom dlhá. Vlastne to bolo asi 5 hodín. Plus sme sa zastavili vo Fredrikstade v starom meste a hľadali Vianočné trhy (ktoré sme nenašli) a pokračovali do Švédska.

Niekedy poobede sme došli do nákupného centra Nordby. Bolo to teda väčšie ako Eurovea, a bolo tam omnoho viac ľudí, aj keď to bolo tak uprostred ničoho.
Prvé, na čo ma upozornili bolo, že je tu viac nórov ako švédov. Helge mi dokonca povedal, že mi dá odmenu, keď nájdem švédske auto - neúspešne.
Prvá zastávka bola v obchode s hračkami, kde sme strávili dobrých 45 minút. Už mi to pekne liezlo na nervy, ale vydržala som a šli sme na taco.
Bolo to pre mňa konečne známe prostredie. Predsalen, nákupné centrum má Bratislave bližšie ako les...
Po napapaní sme vyrazili nakupovať zásoby jedla. Keby to niekto ešte nechápal, pre nórov je Švédsko veľmi lacné. Pre mňa stále drahšie ako u nás, alu budiš. Opäť sme strávili v obchode kopu času. Strážila som Synne Kristin a len sme hádzali do košíka, čo sme chceli. Niekde v oddelení šamonov sme streli čechov. Viem, že tu bude pre tých, čo to nepoznajú nepochopiteľné, ale počuť naživo jazyk ktorému kompletne rozumiem bolo také super, že som sa na nich začala usmievať a chodila za nimi len aby som ich počula rozprávať. Čo ich trochu vydesilo, tak sa rozdelili a my so Synne sme sa vrátili k Britt Marii, ktorá zatiaľ stihla zdvojnásobiť obsah nášho vozíka.
Nákup v MAXIMat však nebol posledný. Ešte sme šli nakúpiť sladkosti. A tých sme tiež teda kúpili hodne. Naberali sme si do sáčikov cukríky, čo sme chceli plus čokolády, aj milku mali... Takto, ja som to všetko balil a potom, keď som chcela igelitku presunúť do vozíka ma s ňou hodilo o zem, čo spôsobilo náramný záchvat smiechu u Helgeho, ale pri aute ju musel zdvihnúť aj on a to priznal, že už chápe.
Po ceste domov sme sa ešte zastavili dvakrát u rodiny rozdať pohľadnice. Najprv vo Švédku, kde však nikto nebol doma a potom v Nórsku. Synne Kristin však už spala a ja som tiež nevládala, tak sme sa tam my dve zložili na gauč a spali, kým sa oni porozprávajú. Domov sme došli niečo po jednej v noci.

Kvôli tomu som potom v nedeľu spala veľmi dlho. Oni zatiaľ odišli do kostola chystať stromček na vianočný koncert. Čiže som len oddychovala a keď sa vrátila Britt Marie so Synne sme šli stavať perníkový domček. Mali sme jeden kúpený a jeden sme upiekli.

Synne Kristin si to užívala, i keď asi polovicu lentiliek zjedla, namiesto nalepila na domček.

O šiestej sa začal koncert v kostole. Atmosféra pekná, len Synne Kristin sa chcela stále hrať. Chvíľu to bolo fajn, ale potom po hodine ma to už bolelo a unavovalo, tak ju Britt Marie vzala von, že tam sa stretneme. Po skončení koncertu som teda vyšla von, kde stál Helge a povedal mi, že ony odišli. No pekne. Keďže Helge to organizoval, musel tam zostať dlho. Nezostávalo mi nič iné, len si nájsť nejakú aktivitu. Pomohla som teda s kasičkou pri vchode. Po asi pol hodine však za mnou prišla mama Mari, že ma zoberú domov. Chvalabohu...

Read More

Už tretia lyžovačka za sebou a Vianočné trhy

Aj keď to tak najprv nevyzeralo, aj tento víkend sme šli na svah. Helge sa ma vo štvtok spýtal, či by som chcela ísť s nimi na narodeninovú oslavu do Hønefossu. Ja som sa spýtala, či nemôžem radšej byť v Nes alebo na svahu. On bol striktne proti a Britt Maria za, tak mali medzi sebou trochu dohadovačky a nakoniec si ma zastavil ďalšie ráno a dohodli sme sa na kompromise, že môžem ísť v sobotu s Britt Marie na Vianočné trhy a zostať s nimi do nedele a ráno pôjdeme. Ráno som sa zobudila na to, že Synne Kristin leží vedľa mňa s čokoládovou pusou a prstíkmi...
Vzala som ju hore, naraňajkovali sme sa a pustili si levieho kráľa. Páčil sa jej a mala potrebu sa hrať na levov ešte dlhú chvíľu. Postupne sa zobudila Britt Marie, zabalili sme balík na Slovensko a šlo sa okolo jedenástej. Balík teda stál poriadne veľa. To bol prvý a posledný, čo som poslala...
Vianočné trhy v Nesbyene som si predstavovala trochu... väčšie. Viac ako Vianočné trhy to vyzeralo ako rodinné stretnutie. Jeden stánok a palacinky, lamy a pár ľudí. Dali sme si palacinku s karamelom, kúpili si karamelky, dotkli sa koňa, vypili niečo čo možno bolo gløgg, možno nie, nepýtala som sa a šli na bežky, lebo naposledy som nevyzerala dostatočne smiešne, tak sme to museli vyskúšať aj na ľade... Tomas sa mi tam priznal, že ma chcel zobrať na Star Wars 7 do kina nabudúci víkend, ale tu nie sme. Škoda, to by som chcela vidieť a v tomto zapadákove to už znova nehrajú :/

Potom sme sa vybrali späť k Tomasovi domov. Britt Marie so Synne Kristin sa ku nám po chvíli pripojili. Synne veľmi chcela ísť hore pozerať telku, tak sme sa tam vybrali. Keďže s nami však bol Tomas, chcela sa predvádzať, tak toho moc nenapozerala. Keď sa ku nám pridali Hilde s Britt Mariou, pustili sme si švédsku destkú starú vianočnú rozprávku bez pointy a po jej skončení šli papať taco (ako inak) a zlepovať koláčiky. Šlo to celkom rýchlo, no počas tejto trochu nezáživnej aktivity zavolal Helge, že on vlastne nemôže ísť na tú narodeninovú oslavu, lebo má ísť vyzdvihnúť žurnalistov z daily telegraph (asi), tak sa Britt Marie dobre zasmiala a povedala, že ani ja nemusím ísť. Tak sa nám zmenili plány a na ďalší deň sme mali ísť so Stianom do Hemsedalu. 

Predtým sme však vzali Rikkiho večer na prechádzku. A musím poznamenať, že hocičo, čo mi z Bratislavy chýba nie je krajšie ako ten pohľad na nespočetné množstvo hviezd aké je vidno tam v lese. Vždy sa nad tým pozastavím a nemôžem sa vynadívať, Výhľad mi čoskoro zastreli oblaky a moja predstavivosť v tme pracovala naplno, tak sme sa museli ponáhľať domov, lebo som samu seba vystrašila. Ale o jedenástej sme sa ešte vybrali na nočnú jazdu Nesbyenom a počúvali/spievali vianočné pesničky.

Prišiel nový deň a my sme sa vybrali do Golu za Stianom. Gunn Hilde nešla, lebo bola chorá, tak sme to boli len my traja. Už zo zvyku som sa s novým nórom nesnažila ani rozprávať, lebo to nikdy nefungovalo. Z čoho obaja usúdili, že sa Stiana bojím, tak si zo mňa robili srandu ešte celý deň. Stian je však predsalen už dospelý človek a nie teenager, čo sa bojí hovoriť anglicky.

Výhľad sme mali krásny. Síce -12,5°C, ale Slniečko svietilo na kopce a ja som dostala svoj záchvat eufórie, nemohla som sa však začať tak očivitne tešiť v aute s človekom, ktorého som práve len stretle, tak som to potlačila, čo sa však prejavilo tak, že som začala plakať. Áno, bez komentára.

V Hemsedali som musela zavolať, nech ma pustia dnu, ešte spali, a Helge si robil srandu, že nechce ísť zasa k doktorovi.

Tomas so Stianom si vzali lyže. Čo som ja považovala za výhodu, lebo ma ťahali keď som sa zasekla na nejakom plochom mieste. Jazdili sme na rôznych zjazdovkách, nie ako predtým na dvoch. Dokonca som pár krát ani že nespadla. Oni samozrejme robili hlúposti, lyžovali po útesoch (nespomeniem si na presný preklad teraz...), skákali, spievali a hulákali po ostatných ľuďoch. Nie, že by mi to vadilo, ale nejako som sa nevedela zapojiť, aj keď mi dali priestor na sólo, ale to je ozaj prehnane optimistické, dúfať, že ja budem vedieť spievať nórske popové pesničky alebo kričať na padajúcich ľudí, keď ja sama padám ešte viac a vtipnejšie.

Tak sme si ale dali pauzu. Opäť prišlo na vtipy, že sa bojím Stiana, keď nás Tomas nechal samých a šiel kúpiť jedlo, ale celkom sme sa porozprávali, i keď sa ma snažil presvedčiť, že nórčina je rovnako ťažká ako činština... Nie...

Nikomu sa nič nestalo, až na to, že sme našli repliku losa a Stian skoro zinfarktoval.

Britt Marie však ešte ani neodišla z party a Helge sa tiež ešte nevrátil, tak sme šli odviezť Stiana domov a my si dali kebab a potom zašli zasa do Nes a pozreli si Vianočný dom.

Naučila som sa dejepis a niečo po ôsmej ma prišla vyzdvihnúť Britt Marie a šli sme domov.

Read More

Treminprøve, návšteva a lyžovačka

Tento piatok som mala možnosť okúsiť, aké je to písať polročku v Nórsku. Bola z matiky. Mali sme na to až 5 hodín. Prvá časť bola bez pomôcok a druhá s. Prvú časť som mala za pol hodinu z tých dvoch, čo sme na to mali a učiteľ mi nedovolil odovzdať to a počítať s pomôckami druhú časť. Tak som vypočítala s bez pomôcok, čo som vedela z druhej časti a ešte stále mi zostávala pol hodina, tak som si vytiahla jedlo (áno, to je povolené) a napapala sa, potom napísala vianočné pohľadnice rodine a kamarátom a potom ešte raz skontrolovala test, to už konečne bol čas na pomôcky. Vo dverách sa objavila učiteľka a povedala, že potrebuje piatich ľudí. To som sa samozrejme neprihlásila, veď píšem test, nejdem nič iné teraz robiť. 5 ľudí sa po chvíli vrátilo a ona si pýtala ďalších. To mi došlo, že to je asi niečo podstatné tak na poslednú várku som sa prihlásila aj ja a zistila som, že to nás ona prišla "vyvenčiť". Šli sme do jedálne po vodu, na záchod a na chvíľu von a potom zasa späť.
Keďže mi chýbalo už len pár otázok na ktoré som potrebovala počítač, bola som hotová asi za pol hodinku. Zašla som na poštu, kým som čakala na Nou - výmennú študentku z nemecka, ktorá mala prísť na návštevu. S ňou sme sa potom vybrali domov. Dostala som trochu obavy, že ju budú mať až moc radi, lebo vie hovoriť nórsky lepšie ako ja. A je pravda, že síce si to asi neuvedomovali, mňa odsúvali a hovorili hlavne s ňou a nórsky a mne to ešte prekladali, akoby som nerozumela. Ale preniesla som sa cez to a na ďalšie ráno sme vstali okolo siedmej a každých desať minút kontrolovali či prestalo pršať a aké bude počasie na svahu, kým sme sa nerozhodli ísť jesť a potom už len počkať chvíľu na Tomasa a horsa na svah, aj keď stále pršalo. Boli sme totálne mokrí už len po prvej jazde lanvkou ale nevzdali sme to cca do druhej. Stretli sme aj Eirika s kamarátom, tak som Tomasovi povedala, nech si ide kľudne s nimi, že mi si s Noou pôjdeme svojim tempom. Samozrejme že nesúhlasil, tak sme sa len vzájomne zdržovali, oni keď si išli skákať a my ich keď sme sa niekde vytrepali. Preto nám to vydržalo len jednu jazdu a potom sa Eirik s kamarátom odpojili.
Na obednej pauze Noa zistila, že nemá mobil, z čoho sme si nerobili ťažkú hlavu, veď sa to nájde doma. Horšie bolo, že Tomas zabudol horúcu vodu na čokoládu...
Poslednú jazdu šiel Tomas odniesť nájdené rukavice a Noa mi odišla, tak som šla sama. Keďže som mala úplne zahmlené okuliare, nevidela som kam idem a spadla som rovno na zľadovatené kusy ľadu. Keď som sa postavila, stál pri mne jeden pán a pýtal sa ma niečo po nórsky trikrát a stále som nerozumela, tak som mu povedala že neviem a on že "Chutí ten sneh dobre?" zasmial sa a odišiel -_-

Mobil sme nenašli ani v aute ani doma, aj keď sme hľadali viackrát. Rozhodli sme sa preto potom ísť do ski resortu sa spýtať, ale Tomas tam ešte predtým zavolal, a povedali, že nemajú, ale cestou späť z Golu mu zavolali, že ho našli, tak sme ho my s Tomasom na ďalší deň mali ísť vyzdvihnúť.
Tomas nám večer rozobral sprchu. Britt Marie s Helgem sú veľmi radi, že ho tu majú... Ja som zatiaľ bola so Synne Kristin a Britt Marie a piekli sme ovsené sušienky. Synne Kristin však musela každých pár minút ísť skontrolovať Tomasa (Påsan inne der). Už sa ho ani nebojí, i keď na ruky ju ešte zdvíhať nemôže.

V noci som si dala budík na pol piatu, aby som mojej rodine nachystala Mikuláša. Všetko previehalo v poriadku, kým o trištvrte na päť neprišiel Helge z práce a začal vyzvedať, čo robím. Tak som mu povedala a začal mi hovoriť, že som super, ale že by som mala spať.
Tomasovi som o našej tradícii povedala pár dní predtým, preto sa on rozhodol ma prekvapiť a do mojich topánok mi tiež dal sladkosti. Takže mikuláša dostal každý.

V nedeľu sme šli s Tomasom opäť na svah. Mali sme najprv ísť niekam so škôlkou, ale to sme sa rozhodli, že je zbytočné a šli snowboardovať. Zjazdovka bola celá zľadovatená, tak sme šli na neupravených častiach vedľa zjazdoviek, čo bolo omnoho lepšie, i keď, povedzme, že nie som profesionál a nabrala som aj strom aj kameň, tak sme šli pomaličky.

Posledné kolo, keď sme sa potrebovali už len dostať k autu som natrafila na ľadovú plochu, kde som nabrala moc veľkú rýchlosť, tak som sa snažila zabrzdiť, ale v tej panike úplne zle a len som preletela cez prednú hranu a vyrazila si dych. Začala som vydávať veľmi zvláštne zvuky, ale Tomas, čo sedel asi 10 metrov predomnou pochopil, že mi nie je úplne nalepšie. Potom si chvíľku nepamätám a zrazu bolo okolo mňa viacej ľudí a Tomas. Rozplakala som sa a chvíľu zostala ležať. Potom sme zišli pomaly dolu a šli k autu. Asi by som to nazvala, že som bola trochu v šoku, tak som toho moc nenarozprávala a svet sa mi točil. Plus som ešte dostala ranu dverami, keď sa mi Tomas pokúšal otvoriť dvere. Ale tiež som mala helmu takže pohoda. Šli sme domov, moc som toho nenarozprávala a začínala ma bolieť hlava. Vnútri som sa len prezliekla a ľahla si. Tomas sa im bál povedať, že som si ublížila, lebo si  myslel, že je to jeho chyba, ale potom im predsalen šiel povedať, že nechcem jesť ani piť, na čo ma oni donútili zjesť kjøttkaker a vypiť celú jule brus, až mi došlo zle a aj keď som im povedala 20 krát, že som fajn sa ma len pýtali na jednoduché veci, čo som všetko vedela, no aj tak zavolali doktorivi a museli sme ísť do Golu, kde mi zakázali spať v aute. Prehliadka prebehla v pohode, Helge aj napriek doktorovmu tvrdeniu, že som v pohode, trval na tom, že Tomas u nás spí a zobudia ma v noci dvakrát a nesmiem spať pred desiatou. Samozrjme som zaspala kým mi len doniesli jedlo, tak sa rozhodli ma nechať tak, ani ma nebudiť v noci, Tomas povedal, že som v poriadku a už som len zaspávala medzi tým ako niekto prichádzal a odchádzal z izby.

Som úplne v poriadku, žiadne stresy. A lyžovačku som si užila.

Read More

Prvá lyžovačka!

Keďže nám snehu napadalo ako na Orave, rozhodli sme sa tento víkend ísť otestovať moje snowboardové schopnosti. Samozrejme, v piatok zrazu 10°C, ale v sobotu sa to zasa vrátilo do normálu pod nulu. Zišli sme sa celá rodina na oslave trinástych narodenín Eliasa u nich doma. Musím úprimne priznať, že to bola nuda. Po koláči a pár zdvorilých odpovedí na otázky sme sa s Tomasom a Mette zdvihli a šli mi požičať korčule k Toreho bratovi. Mali sme sa ísť korčuľovať na jazero, ale bolo nám povedané, že je tam veľa vody a je to nebezpečné, ale aj tak sme to šli skontrolovať. A teda dobre, že sme šli. Už tam bola Britt Marie s ostatnými a nikde žiadna voda. Teda, iba zamrznutá voda. Prezuli sme sa a šli korčuľovať. Keď som ich ale teda chcela presvedčiť, že viem aspoň jednu vec - korčuľovanie, dali mi dievčenské korčule, na ktorých som teda stála asi raz... Takže opäť len mali zo mňa srandu. Ale rýchlo som sa do toho dostávala, keď ešte zvážime, že to bolo jazero s hrboľčekami atď. Ani som nespadla. Teda, nie mojou vinou. Až keď si Tomas aj napriek mojim protestom myslel, že dokáže stáť na korčuliach a ešte ma zdvihnúť, tak sme spadli obaja, ja si vyrazila dych a on si ešte pristál na mne. Všetci sa celkom zľakli, ale boli sme v pohode. Pokračovali sme a aj sa pokúsili hrať sa s hokejkami, ale skôr to bol Tomas čo korčuľoval z jedného konca jazera na druhý a nosil naše puky, čo sme nechytili.

Večer sme sa vrátili do Hemsedalu a ešte šli otestovať "klzisko" v Hemsedali, lenže pán tam práve šiel striekať vodu, tak sme sa museli stiahnuť a len sa prechádzali, pozreli si Hrob Svetlušiek a odpočívali pripravujúc sa na zajtrajšok. Teda ja. Pre nich to je celkom normálne, no pre mňa lyžovačka znamená švédske stoly s rakúskym personálom, pol hodina obliekania do lyžiarskych vecí a byť na svahu ešte pred spustením lanovky, aby sme tam boli prví, "lebo ten sneh ráno, na ktorom ešte nikto nejazdil je najlepší". Tuto sa to berie ako samozrejmosť, že keď si zmyslíš sa vyberieš 10 minút od domu a ideš si koľko chceš lebo zľava 50% keď tu bývaš.

Tak sme sa teda ráno asi o pol desiatej (nie, neboli sme prví na svahu) vybrali. Helge nás oboch varoval, nech sa ani nevraciame s niečím zlomeným a mohli sme ísť. Keďže ja nie som expert na zimné športy, vlastne ani na letné, ale to je teraz nepodstatné, tak sme začali zľahka najstrmšou otvorenou zjazdovkou. Nebolo to zlé. Akože, samozrejme, bolo vidno, že som na tom snowboarde toľko nestála, ale môžem na pochváliť, že mi to šlo, kým nebolo už poobedie a zjazdovka polka ľad, polka bubny. To už som nebola taká úžasná a viac som sa šmýkala po kolenách a lakťoch ako snowboardovala a keďže sa všetci tuná dušovali, že však Tomas bude so mnou a naučí ma dačo, som aj s tým bola  vpohode, že však čo, no figu, stratil sa hneď ako bola možnosť sa ísť dakam uhýbať stromom a skalám, poprípade lietať vzduchom, a stretli sme sa v polke kopca potom dole. A hore samozrejme. Čo teda možno bolo aj dobre, že nevidel všetky moje krásne pády, ale tie ktoré videl len prestál so smiechol, kým som sa nezdvihla zo zeme na znak, že žijem a šli sme.

Na obedne pauze som dostala telefonát od Helgeho, či sme to boli my, alebo teda skôr ja, po koho letela tá helikoptéra. Keď som ho ubezpečila, že nie, pokračovali sme.

S večerom prišli aj moje problémy so šošovkami, ktoré, z pre mňa nepochopiteľného dôvodu začali mať veľmi zlú viditeľnosť, a my sme sa presunuli na inú zjazdovku, s ktorou som nebola stotožnená, tak som pár krát z nej aj zišla, ale ste ma mali vidieť cha jak taká pani, ani som nespadla.

Domov sme sa vrátili až keď zavreli lanovku. Ja som si to poriadne užila, ale nebudúce si musím zobrať chrániče na lakte a kolená.

 

Read More

Ut på tur, aldri sur

Minulý víkend som opäť strávila v Nesbyene, keďže Helgeho rodičia stále neodišli. Všetko prebiehalo fajn, až na to, že moje telo nie je ešte prispôsobené na takéto mrazy a klzké prostredie, takže zľadovatelá Hallingdal mi trochu zhodila ego, keď som sa šmykla uprostred davu ľudí trikrát len cestou na zastávku. Ale som v poriadku. Keby to niekoho zaujimalo.

Čo ale teda bolo také zaujímavé tento víkend? Prvá vec, opakujem, zima. A nie len že zima. Mráz. -13 stupňov na obed. Tomasovi zamrzli dvere na aute! AAAAA!! V takých momentoch začínam premýšľať, či som fakt bola taká naivná a verila, že mne predsa nebude zima v Nórsku. Budem potrebovať viac vlneného oblečenia... 

Na výlety von som teda dostala nejaké ich staré oblečenie aby som neumrzla. Šli sme sa sánkovať. No teda, ja by som to nenazvala úplne že sánkovanie, skôr dobrovoľné riskovanie svojho života a dôvera, že tá vec zasaví pred plotom. I keď musím uznať, že to bola zábava. Nikto sa nezranil, jedine sme boli kompletne mokrí, lebo sme, okrem toho, že nám sneh lietal do tváre, mali aj snehovú vojnu, veď prečo nie. Lenže nórsky sneh je divný. Predpokladám, že je to tým, že je taká veľká zima, tak je to také zmrznuté, že je to len sypký prášok. Nedá sa z toho postaviť snehuliak a je v tom zima. Ale pekné v mesačnom svite. To je ďalšia vec. Slniečko tu zapadá veľmi skoro, ešte ako u tu naokolo samé vysoké hory tak ešte skorej, čiže keď sme šli s Rikkim, šli sme už za tmy.

Po sánkovaní, večer na šiestu, sme sa vybrali celá perepuť do Golu na bowling. Celá perepuť myslím Hilde, Tore, Mette, Sindre, Tomas, Mari, David a ja. To bola zábava. Raz som dokonca vyhrala. Prvýkrát vyhral Tore. Dohadovali sme sa a bavili o všeličom a celkovo som sa cítila výborne, lebo som bola rovnocennou súčasťou ich kolektívu. Uťahovali si zo mňa, že keď už viem tak dobre nórsky, že o mne nemôžu ani hovoriť poza chrbát. Majú svojský humor, no aspoň ma majú radi nie?

Po bowlingu sme sa všetci nasáčkovali ku nim domov, dali si pizzu a pozerali Top Gear. Táto pizza bola asi najlepšia, akú Hilde kedy spravila, že som ju ochutnala. 

Keďže ja som bola unavená, šla som spať skorej, Ďalší deň ma totiž čakala veľká vec. Lepšie ako slová to vyjadria tieto videá:

Áno, stala som sa profesionálom. Našťastie sme však boli na mieste, kde nikto nebol, tak to nebolo až také trápne.

Všimnite si, že slnko zapadá a to nebola ani jedna hodina v tom čase...

Víkend sa však týmto výletom nekončil. Ešte sme sa pekne vrátili do Nes a dali si večeru, kde sa Tomasova rodina pobavila na mojich videách, a potom sme sa vybrali na večeru do Hemsedalu. Tam sa tiež pobavili na mojich videách a šli sme s Tomasom na Aladina. Muzikál. Po nórsky. A nie len taká hociaká nórština, ale Halling. Pre porovnanie, predstavte si, že by ste boli na predstavení Aladina, ktoré napísal Hviezdoslav. I keď samozrejme, to boli deti a teenageri, tak to nebolo také strašné, stále ale pre výmenného študenta horšie na pochopenie. Môžem sa však pochváliť, že som rozumela skoro všetko (Britt Marie tak rozpráva, takže si na to zvykám doma).

Večer sme mali ešte malé posedenie, kde sme sa rozprávali o búdúcom víkende, lebo pôjdeme lyžovať, ale tentokrát normálne, nie po rovine. Takiež sme mali malú konverzáciu v nórštine. A keď vravím malú, myslím tým, že som len zopakovala tri slová po nich a potom už len ja a nei. Musím s tým niečo potom spraviť. Veď jedna z vecí, čo som chcela za tento rok dosiahnuť je sa naučiť jazyk...

Read More

Oslava sedemdesiatky

Keďže sa stávam už neoddeliteľnou súčasťou víkendov Tomasovej rodiny, rozhodli sa ma vziať aj na oslavu ich babky. Mala v sobotu 70 rokov, čiže veľká oslava. Hilde piekla niekoľko koláčov naraz a okolo štvrtej nás s Tomasom vyzdvihla autom plným dôchodcov. Šli sme niekam do lesa do kaviarne. Áno, do lesa do kaviarne. Sme v Nórsku, tu je to bežné. Ľudia už chystali miestnosť a stále prichádzali ďalší členovia rodiny. Nie že by mi to vadilo, ale nečakala som takú hojnú účasť, tak som sa len zdržiavala s Tomasom a snažila sa vyzerať nenápadne, čo sa Toremu nepáčilo a moju taktiku zmenil na "choďte k dverám a zvítajte sa s každým". Tak sme teda šli, Tomas s veľkým nadšením ťahajúc ma za sebou. Zvítali sme sa snáď ozaj s každým kto prišiel. Poväčšine to boli seniori. Jedna za nami prišla a oboch nás len tak zrazu objala a vravela aké je to zlaté a milé. Nebudem popisovať všetky babky a ľudí, len môžem povedať, že boli celkom radi, že ma vidia, čo ma prekvapilo, ale teda nebránim sa. 

Bolo tam aj pár mladých ľudí, ale musím povedať, že tí zo mňa nedšení neboli. A Tomas to len zhoršoval, lebo ma furt nútil byť s nimi. Neviem čím to je, a nie, že by ma to nejako extra trápilo, ale asi som proste lepšia s ľuďmi o veľa mladšími alebo o veľa staršími. 

Niečo okolo pol šiestej došlo na jedlo. Sedeli sme oproti milému staršiemu páru, kde pán Tomasa privítal s nadšeným výrazom a potom pozrel na mňa a veselo mi potriasol rukou, že ja som to jeho dievča z facebooku. Áno, ďakujem... Pán sa s nami celý večer rozprával a striedal nórčinu s angličtinou, čo ma miatlo a preto Tomas odpovedal za mňa, čiže ja som moc konverzáciu neviedla, aj keď sa pýtal mňa. 

Večera bola dobrá, ale nezjedla som s nej tak veľa, lebo som si šetrila miesto na koláč. To som však nevedela, že prídu príhovory. Nebola som jediná, kto tam nebol z rodiny. Bol tam aj Sindre a Gunn Hilde, lenže tí aspoň rozumejú nórsky. Tak som tam tak sedela, počúvala a snažila sa pochopiť čo hovoria, ale aj tak to bolo nudné. 

Po príhovoroch si fajčiari dali pauzičku na čerstvom vzduchu, kde sme sa s Tomasom pripojili (nefajčili sme!), ale keďže snežilo, nikto dlho vonku nevydržal a nahrnuli sme sa dnu na zmrzlinu a po zmrzline koláče. Pomedzi to sme sa rozprávali s ostatnými. Teda, aby som to uviedla na správnu mieru, Tomas sa rozprával a ťahal ma so sebou, čo ma uvádzalo do ešte väčšej nepohody, lebo jeho bratranci a sesternice sa po mojom príchode prestali rozprávať a po pár sekundách sa rozišli...

Bolo asi desať hodín, keď sa ľudia už len rozprávali. Pretože sa poznali. Ale ja som nemala s kým, takže som len tak sedela a tým pádom kazila aj Tomasovi zábavu, lebo on ma tam nechcel len tak nechať. Tak sa rozhodol, že ideme domov. Vzali sme Toreho klavír, Rikkiho a šli do Nesbyenu. Celkovo túto párty, aj napriek môjmu popisu, hodnotím kladne. Spoznala som druhú časť rodiny, aj keď mládež ma nemala moc v láske. A celkovo som sa cítila šťastne, že ma takto zapájajú a považujú za súčasť rodiny.

Read More

Hermon - Søndag for alle

Tento víkend sme strávili v lyžiarskom stredisku Hermon, asi hodinku od Hemsedalu. Hodinku, pokiaľ nejdete v aute s revajúcim deckom. Vtedy sa to natiahne. No ale sme dorazili na miesto. Len ja, Synne Kristin a Helge, lebo Britt Marie šla ešte deň predtým do Osla a teraz šla po ceste vyzdvihnúť Eliasa a Kristiane. Oni dvaja mali byť so mnou na izbe. Keď sme sa snažili ubytovať, mali trochu problém, lebo si nás zapísali ako "Anate og 2 barn" - áno, Anate, nie je to môj preklep. Ďakujem pekne. Ale našli sma našu izbu. Nebolo to najlepšie, čo som kedy videla, ale tak je to len na víkend. Matrac pre Eliasa sme však museli natrepať pod stôl a aj tak sa nezmestil...

Večera bola o 18:00 a asi o 18:45 došla Britt Marie a oni. Takže keď sme dojedli lososa a dezert som si ja ešte sadla s nimi. Popravde som nemala od nich vysoké očakávania. Oboch som stretla už aj predtým, a vždy sa tvárili, akoby som im niečo spravila. Netešila som sa na to byť s nimi. Ale spravilo to radosť Helgemu s Britt Mariou.

Keď sa aj Elias najedol, šli sme na stretnutie mládeže. Kristiane na to ešte bola malá. To stretnutie vlastne nebolo nič moc. Len sme sa predstavili a hneď šli do konferenčnej sály. Tam sme boli všetci a hrali sme hru, že sme boli najprv na najnižšom leveli, to sme mali predstiarať, že jazdíme na bicykli, ďalej na mopede, ďalej na aute a posledné na traktore. Chodili sme medzi sebou a hrali kameň, papier, nožnice a kto už vyhral, keď bol na traktore mal prísť na pódium. Ja som tiež bola medzi nimi. Bolo nás už asi jedenásť, keď vyhlásili stop a začali dačo rozprávať, nepočúvala som moc. Po pár sekundách sa však ku mne rozbehla Britt Marie, že musí prekladať a spýtala sa ma, či chcem hrať v improvizovanom divadle. Moja reakcia bola až moc spontánna, lebo som povedala asi desaťkrát nie a ponáhľala sa dolu z pódia, čo pobavilo celú sálu. Oni teda hrali pedstavenie o Ježišovi. Po tom sme mali chvíľu voľno, kde mi teda Elias a Eirik, Eline a Hana (neviem ako sa píše jej meno) - Tomasovi bratranec a sesternice, tak som len tak sedela a pozerala, ako sa bavia dospelí, keď za mnou prišli dve dievčatá a hrali sme sa Ligretto. Bavili sme sa a rozumeli si, nevedeli, že ja nie som z nórska. Potom však prišla Britt Marie a začala na mňa anglicky, tak už sa potom báli viac so mnou baviť.

O deviatej sme mali ďalšie stretnutie, kde sme spievali a počúvali, ja teda moc nie, som moc nerozumela, ale trvalo to do niečo po desiatej. Eirik a Eline sa mi snažili ukázať, ktorú pesničku spievame, aj keď čísla poznám, chcela som aby sa o mňa zaujímali, tak som predstierala, že neviem, až na jednu pesničku, čo mi povedali zle, tak som ich opravila. Po tom stretnutí sme sa stretli ešte mi, mládež, a predstavili sme sa. Mali sme povedať svoje meno a nejakého hrdinu na to isté začiatočné písmeno. Ja som nevedela, tak mi dali Afroditu a šli ďalej. Na jednej strane ma teší, že to nebol Antman...
Potom bolo voľno a mohli sme sa hrať, ale ja som šla spať.

Ráno sa zobudili niečo pred siedmou a asi o siedmej sme šli na raňajky, lenže tie boli až o ôsmej, tak sme sa hrali hru gris, čo ma naučili a ja som ich potom naučila Ligretto. Trochu sme sa skamarátili. Papali sme spolu, boli sme prví a aj sme prví skončili, tak sme potom zasa mali kopu času do desiatej, kedy bolo zasa stretnutie v konferenčnej sále. Dovtedy sme hrali hry a naučili sme Eirika hrať Ligretto.

Stretnutie o desiatej nebolo zasa bohviečo, spievali sme a zasa rozprával dakto dačo, no po stretnútí nás mládežníkov zavolali a dali nám THE GREAT HERMON CHALLENGE. Bolo to asi 20 úloh za ktoré sme mohli dostať nejaké body a vyhrať čokoládu. Úlohy typu podrž niekomu dvere, daj cudziemu človeku kompliment atď.

Do obeda zostávala hodina a ja som nevedela, čo robiť, tak som si šla ľahnúť. Na obed som si dala len žemľu a potom som našla Daim koláč, to bolo fakt super. Keď sme sa najedli sme s Kristiane strážili Synne Kristin. Dala mi hrať piano tiles, kde som jej nahrala 700 dačo bodov čo potom každému hovorila. Vymenili sme si snapchaty a teraz, zlatá, spamuje ma 24/7. Včera chcela aby som ju naučila ako používať snapchat lenses, tak ešte viac mi posiela. A to som si myslela, že ma nemá rada. No ale predbieham udalostiam.

Poobede sme sa šli kúpať, keďže nebol sneh. Musím teda úprimne uznať, že bazén majú super. Veľmi pekný aj jednoduchý tobogán, aj hlboký na skákanie, lezackú stenu nad vodou, tunel s malými svetielkami ako hviezdy, no fakt páčilo sa mi. S Kristiane a Hanou sme boli v bazéne tri hodiny. zabávali sme sa, strašne zlaté dievčatká, potom sa pridala Eline a občas aj Elias s Eirikom, ale tí si tam robili vlastné skoky.
Hrali sme sa naháňačku, na morské panny a ja som sa cítila opäť ako v Bulharsku s tými malými šidlami.

Synne Kristin po chvíli objavila tobogán. Ak sme sa nespustili 20 krát, tak ani raz. Vždy chcela viac a viac a tak sme teda šli, mne to nevadilo. Najzlatšie bolo, ako ona každému kývala keď sa spustil a ako aj ona kývala keď sme sa my spúšťali. Ľudia sa úplne rozplývali nad ňou.

Keď už bolo dosť, pridala som sa zasa k dievčatám. Robili sme stále to isté, ale aj tak nás to bavilo, ani sa mi nechcelo ísť von, ale o šiestej sme mali večeru, tak som ich musela vyhnať von.

Na večeru sme mali kjøttkake, prekvapivo, so zemiakmi a zmrzlinu. Potom opäť stretnutie o siedmej a o deviatej. To bola zasa nuda. Popravde sme všetci po tom náročnom výkone v bazéne zaspali kým ten ujo hovoril. O štvrť na jedenásť sme sa zasa my mláďež zoskupili a šli vyhodnotiť súťaž, čo trvalo neskutočne dlho a ja už som chcela len ísť spať, čo som aj urobila a asi o dvanástej som sa dostala na izbu.

Ráno sme vstali o niečo neskôr, i keď sme na raňajkách zasa boli prví a po nich sa opäť nudili. Ale hrali sme Vildkatt. To je tiež celkom jednoduchá srandovná hra. Opäť stretnutie o desiatej, kde sme spievali a mali takú krátku omšu by som to nazvala, po ktorej som so Synne Kristin šla do "škôlky", lebo by som aj tak nerozumela. Tam som deťom dávala jedlo a pomáhala Synne Kristin. Jeden chlapček sa ma spýtal, či som Synne Kristinina "storesøster" a ja som nevedela, ako vysvetliť štvor ročnému decko kto je to výmenný študent, tak som mu len povedala áno a on spokojný s odpoveďou odkráčal. Najzlatšie aj tak bolo, keď jedno dieťa dostalo bublifuk do oka a keď sa spýtala, kto ešte, tak všetky zvihli ruky.

Potom Britt Marie s Helgem šli nakúpiť knihy a ja som viedla trápne konverzácie o tom kto som, čo som a čo tu robím. Niektorí si myseleli, že som opatrovateľka Synne Kristin a učím ju anglicky...

Obed nám zasa zabral vyše hodiny a potom som šla domov s Marinou mamou, lebo pre mňa nemali už miesto v aute.

Celkovo tento víkend hodnotím pozitívne. A myslím, že ma aj tie dievčatá majú rady. Eline mi pred pár minútami lajkla 20 fotiek za sebou aj 3 roky staré, Kristiane mi stále píše na snapchate a Hana, pretým ako sme odišli dobehla za Britt Mariou, že kedy odchádzame, lebo že sa so mnou stala dobrou kamarátkou a s nikým iným sa tam moc nebaví. Aj mi hovorila, že sme super kamarátky a podobné veci. Zlaté, som sa cítila žiadaná. Vlastne ešte stále cítim, a aj sa celkom teším, keď ich stretnem znova.

 Toto je výhľad z okna pri raňajkách.

A toto je jedno z vystúpení sobotňajšieho večera

Read More

Halloween party

Cez víkend som sa nie až tak veľmi dobrovoľne zúčastnila Halloween Party. Začínala v sobotu o 21:00. Moc som nespala noc predtým, lebo som do polnoci pozerala film a ráno o šiestej ma zobudila Synne Kristin keď mala potrebu behať. Chcela som spať po raňajkách, ale to som dostala za úlohu ju strážiť, lebo Britt Marie bola unavená a Helge šiel do práce.

Ako môžete vidieť, bola ako z divých vajec. Nútila ma nosiť ju na pleciach a utekať s ňou po celkom dome a potom lozila po posteliach, no som sa celkom spotila a keď si ju prevzala Britt Marie som si šla pospať.

Mali sme trochu problém s organizovaním odchodu a príchodu. Pôvodný plán bol, že na párty ideme s Mariinou mamou a späť s Britt Marie. Lenže Britt Marie nezohnala babysitterku na polnoc, tak nás ona odviezla tam a späť po nás prišla Mariina mama.

Na párty sme teda došli. Už sa pilo. Jedna baba sa zložila na zem a len na mňa pozerala s keksíkom v puse, že chodíme spolu na marketing. A to bolo len 20:45...

Tancovalo sa. Teda "tancovalo". Opití ľudia netancujú tak pekne. Po chvíli mi už začali liezť na nervy. Vrieskali, pili, bili sa, nechcela som byť s nimi. Nemohla som však nikde nájsť tiché miesto. Zamkla som sa na záchode, ale aj tam vrieskali ako o život a bili sa tam. Vonku bola moc zima a ľudia ma vždy vtiahli dnu tancovať. Nechceli mi dať vodu, že je hnusná, tak mi prišlo zle ešte aj z toho. Rozhodla som sa, že nájdem Renza - ďalšieho výmenného študenta. Povedal mi, že on nebude piť. Našla som ho. Mal v ruke fľašku s colou a ukazoval mi, že má colu. Tak som ho poprosila, či si môžem dať, že nemám čo piť. Nechcel mi dať a potom povedal, že tam má alkohol. Tak som ho teda teatrálne opustila a šla si sadnúť do pivnice. Kde síce chodili ľudia, ale len traja prešli za tých čť minút, čo som tam bola. Jedna ma bodla trojzubcom a ďalšia si sadla, smrdela ako vínna pivnica a tvrdila mi, že s pitím už končí, ale ide ešte tancovať... Isto...

Vyšla som hore, že ešte teda dve hodiny zvládnem. Ľudia boli viac smiešni, komunikatívni a intímni. Všetci sa chytali, bozkávali, každý s každým. Alkohol mi ponúkli aspoň raz za desať minút, nepila som samozrejme.
Našla som svoje spolužiačky, už celkom dosť v nálade a tie za mnou furt chodili aj keď som si sadla a ťahali ma kade tade. Tak som aspoň mala spoločnosť. Aj tak si to už teraz zjavne nepamätajú.

Niečo krátko po jednej po nás prišla Mariina mama a otec. Dievčatá vnímali atmosféru uvoľnenešie ako ja, tak spievali v aute, kým nezaspali.

Ráno som sa zobudila až o desiatej na to, že chudák Tomas hľadal niekoho, kto je v našom dome hore a doniesol mi snowboard. Takže už len sneh a môžem zasa riskovať svoje zdravie!

Read More

Helmax

Tento víkend sa tak isto konal Helmax. Stretnutie kresťanskej mládeže v Goli. Organizovala to Britt Marie, takže ma samozrjeme očakávali a aj keď som odmietla, za každú cenu ma tam chceli dostať, takže tam pozvali Tomasa a keď povedal, že príde mi oznámili, že ide Tomas, že by som mohla aj ja. A že bude taco a koláče. Tak som šla. Veď prečo nie?

V sobotu ráno Britt Marie robila mäso na taco a o 14:00 sme odišli do Nesbyenu, kde mňa mala vyložiť u Hilde a Synne Kristin u svojho brata, lebo Eliasa chcela zobrať na Helmax.

O cca pol siedmej sme sa pozbierali siedmi mládežníci v Tomasovom aute (on, ja, jeho sestra Mette, ich sesternice, Elias- ich bratranec, ich sused a ešte niekto koho si nepamätám) a šli do Golu. Tomas po ceste zistil, že on vlastne nevie kde to je, ale nakoniec sme to našli. Vylodili sme sa a šli dnu. Mne samozrejme nikto nepovedal, že si treba kúpiť lístky. Človek by čakal, že vstup do kostola je zadarmo... Tak Tomas zaplatil za dvoch a šli sme sa usadiť. Boli sme stôl s najstaršími účastníkmi (Tomas, Mette a Stine), ešte si k nám potom prisadla niekoho babka.

O siedmej to Britt Marie otvorila krátkym príhovorom, pravdilami a tým, že v akom poradí si máme ísť zobrať taco. Čiže áno, začali sme tacom. Asi som to ale trošku prehnala a nebolo mi moc dobre. Prešla som však celým večerom bez väčšej ujmy na zdraví. Po tacu sme mali pauzu asi 5 minút a moja spoločnosť chcela ísť na vzduch aj keď mrzlo. Tak sme šli. Eliasova mama otvorila dvere a zbadala nás tak na mňa začala niečo po nórsky rozprávať. Ja som sa len usmievala, na čo sa začali smiať všetci ostatní a potom aj ona, keď si uvedomila, že nerozumiem. Ale hovorila, že mám dávať pozor nech Tomas neujde no.

Tak sme sa po 5 minútach vrátili dnu a mali sme spievať. Najprv nórsku pesničku, potom anglickú a potom spievali dve dievčatá dve pesničky. Po nich mal Helge príhovor o nádeji, čo ma prekvapilo, že som rozumela fakt skoro všetko.

Nasledovali hry. V tom som mala trochu chaos. Asi to bolo aj tým, že som nerozumela a aj tým, že ma to vôbec nebavilo. Opäť sme hrali hru, že dostaneš papier s niečím výnimočným a máš zháňať podpisy od ľudí, čo to robili. Za mnou chodili ľudia len že som žila v zahraničí... Ale tak Tomas mi poprekladal, čo čo znamená a našla som pár ľudí.

Ďalšia hra bola, že sme sedeli na stoličkách a jeden bol v strede a mal povedať opäť niečo a tí čo to robili sa mali vymeniť. To som zasa nerozumela, tak som sedela celý čas. A aj to, čo som rozumela som sa nepostavila, lebo som nechcela rikovať, že budem v strede.

Táto ďalšia bola tiež divná. Úprimne, pochopila som asi na tretíkrát, čo sa robí a každý sa mi snažil vysvetliť, čo robíme, len sa mi to ozaj nechcelo hrať. Že sme sa mali pozerať niekomu na topanky a ak sme si pozerali navzájom na topánky sme si mohli sadnúť. Blbosť. Tak mi Britt Marie len povedala, že si mám sadnúť, že je to náročné. Chavabohu.

Posledná hra bola lepšia. Asi najlepšia z nich. Dostali sme slamku každý a mali sme ju len jedným prstom držať so susedom. Takže sme vytvorili kruh. Potom sme dostali rôzne úlohy o tom, čo máme robiť. Prvé bolo  chodiť dokola. Pri tejto aktivite mi Helge vybral z vrecka mobil, lebo si myslel, že mi to spadne. Ale nespadlo, tak som mu len venovala šakerdý pohľad a šla ďalej. Aj kľaknutie aj dotknutie sa nosom zeme som prežila, ale potom nám to s Eirikom spadlo, tak som si sadla a šla po mobil. Ako sa tak na to teraz pozerám, Helge mal zo mňa veľkú srandu v ten večer. On zo mňa v poslednej dobe stále má veľkú srandu...

Mali sme kvíz. Našťastie v tímoch tak som nemusela nič robiť, vlastne tá babka nám povedala obpoveď na všetko. Najlepšie meno mal tím Jesus Quiztus. Ako to ma úplne dorazilo. V dobrom. Myslím, že sme nakoniec skončili druhí alebo tretí.

Dostali sme ďalšiu pauzu a, ako inak, sme šli von. Ja som sa už úplne klepala, Mette tak isto, tak navrhli že sa objímeme ako tučniaci. Lebo by nebolo jednoduchšie prejsť dva metre a ísť dnu. Ale aspoň som zistila, že Mette ma má rada. Veď predsalen, kto by objal niekoho koho nemá rád? Čo mi zdvihlo náladu.

Mali sme koláč. A zmrzlinu. V Nórsku jedia veľa zvláštnych vecí ale čipsy so zmrzlinou??? Ale tak, ako nás v yfu učili, nie je to zlé alebo dobré, iba nové. I keď som si radšej nedala...

Po zmrzline som sa už moc nesústredila. Bola som unavená a nebolo mi moc dobre. Viem len, že sme šli domov o jedenástej, lenže sme rozvážali všetku tú mládež, tak sme došli do Nesbyenu asi o dvanástej a o pol jednej sa nás Tomasov otec spýtal, či nechceme jesť... nie...

Read More

Operasjon Dagsverk a moja kontaktná osoba

V piatok sme dostali zaujímavú úlohu. Pracovať tak, aby sme zarobili 400 korún a potom peniaze darovali na charitu. Myslím, že to bolo niečo v zmylse sexuálnej výchovy pre deti v južnej Amerike. Volá sa to Operasjon Dagsverk a v podstate pre nórov je to jednoduchá záležitosť, keďže väčšina z nich pracuje normálne, nemusia hľadať nič špeciálne, len namiesto školy pôjdu do práce. Poprípade ak nepracujú, spravia nejaké domáce práce a dostanú od rodičov 400 korún. Ja som teda mala len drobný problém, že nemám prácu a nechcem od mojich rodičov pýtať 400 korún, už teraz sa o mňa zadarmo starajú. Tak som mala v piatok prísť do školy normálne na ôsmu.

Teraz prichádza tá zaujímavá časť. Už pred pár týždňami sa mi ozval syn mojej kontaktnej osoby. Vypýtal si číslo a tak som čakala. Pred týždňom mi od nej došla správa, že sa máme stretnúť 22.10. Súhlasila som a tak som po škole chvíľu počkala a keď som vychádzala z KIWI so snickers, lebo som bola už pŕišerne hladná (2 chlebíky na obed...) tak za mnou prišla nejaká žena, či som Aneta a bla bla. Tak sme sa odviezli 50 metrov do hotela Solstad a napapali sa a pritom sme sa rozprávali. O všeličom, aj ma pozvala k nej domov. No a potom ma odviezla domov. Len mi spomenula, že pozná ľudí, čo bývajú oproti. Tak sme sa samozrejme vybrali ich navštíviť. Majú dvoch labradorov a zhodou náhod sú ujo a teta Ingrid Marii z mojej triedy. A ZHODOU NÁHOD po asi pol hodine konverzácie zavolala Ingrid Marie, že potrebuje odviezť do KIWI, tak teta vzala mňa, že ako prekvapko a šli sme po Ingrid Marie. Nebola moc nadšená, ale nečakala to. Konverzácia sa zvrtla na Operasjon Dagsverk a už som mala prácu - budem strážiť jej psy. Celá natešená som sa snažila nejako kontaktovať môjho kontaktného učiteľa a v piatok sa poriadne vyspala a o jedenástej šla k psom.

Najprv som si s nimi mala spraviť skúšobné kolečko a potom ona odišla mi kúpiť gumené rukavice, aby som mohla umyť okná a potom odišla už nadobro. Ja som si pustila hudbu a spolu so psami sme umývali okná a spievali, občas si dali pauzu keď sme sa hrali naháňačku. Môžem povedať, že sú to veľmi hravé psy. 

Po umytí okien som si dala jedlo a šli sme sa zasa prejsť. Tentokrát dlhšie a ja som si to tu konečne popozerala. O tretej som odišla aj so 400 korunami (keď si to spočítame, 100 korún na hodinu, čo teda vôbec nie je zlé).

Takže takáto bola moja prvá skúsenosť s prácou. Dnes, v pondelok, sme tiež nešli do školy, máme Študijný deň doma... Začína sa mi tu páčiť viac a viac.

Read More

Nórsko - krajina ľudí, čo chodia rýchlo a jedia pomaly

Toto je prvá časť zo série faktov o Nórsku. Tu sú ďalšie: 1 2 3 4 5 6

No takto. V Nórsku som už 2 mesiace. Tak rýchlo to ubehlo. Občas ma desí predstava, že sa budem musieť vrátiť domov, a občas ma zasa desí predstava, že ešte 9 mesiacov kým sa vrátim. Nemôžem povedať, že je zo mňa právoplatný nór, po týchto dvoch mesiacoch. Ale presne ako nám v yfu povedali, keď ste výmenným študontom, zistíte o danej krajine omnoho viac. Podstatné drobnosti, ktoré si ako turista nemáte šancu všimnúť. Ja som si teda všimla veľa drobností. Možno je to aj tým, že nie som nonstop obklopená kamarátmi, tak pozorujem ostatných. Čo znie desivo, priznávam, ale má to svoje výhody. Ako napríklad môžem napísať tento článok, ktorý je taká zbierka drobností, ktoré som si o Nórsku a Nóroch uvedomila.

 1. V Nórsku je veľa poliakov

Keď som počula príbeh Táni, dobrovoľníčky, ktorá bola tiež v Nórsku, ako im na dvere zaklopal nejaký poliak, prišlo mi to zvláštne a nevenovala som tomu až takú pozornosť. A potom som prišla do Hemsedalu. Kde poliaci majú svoju vlastnú komunitu by som to nazvala a všetci sa snáď poznajú. Aj v triede mám poľku. Júlia. Dokonca aj v dome mojej hostiteľskej rodiny má jeden poliak prenajatý byt. Preto pre mňa prestalo byť nezvyčajné v krajine s germánskym jazykom počuť slovanský.
Tak isto mám aj spolužiaka ukrajinca a jednu z Kórei. Keď sa tak na to teraz pozriem, veľa ľudí sa sťahuje do Nórska.

2. Nóri chodia rýchlo a jedia pomaly

Ako to hovorí už aj názov tohoto článku. Viem, že ja som s tým mala na začiatku problém. Teda, vedela som, že niečo nie je v poriadku, ale nevedela som čo. Neskôr mi to došlo, keď sme normálne kráčali zo zastávky domov a už na pol ceste bola skupinka mojich drahých nórskych spolužiakov 3 metre predomnou a to som pôvodne šla prvá. Tak isto keď som smerovala do školy. Alebo túra s ostatnými. Ak som chcela držať krok, bola som unavenejšia ako všetci ostatní. Chvíľu mi trvalo sa prispôsobiť, ale teraz už zvládam držať krok aj konverzáciu.
S tým jedlom zasa keď sme na obednej prestávke, im stačí si dať jeden chlebík (ako komu) a sú napapaní, lebo ho jedia celú pol hodinu, čo ja zjem tri za 10 minút aj s "konverzáciou".

3. Teenageri nerozprávajú radi anglicky, ako mi bolo povedané

Celý čas, čo som sa chystala do Nórska som počúvala, ako sú všetci nóri dobrí v angličtine a že to nebude ťažké a podobne. No hahaha. Mám v triede veľmi málo spolužiakov, čo sú ochotní sa so mnou rozprávať a ešte menej, čo sú ochotní po anglicky. Radšej sa nerozprávajú.

4. Majú úplne iný prístup k škole a budúcnosti

Škola sa tu neberie moc vážne. Teda samozrejme, je to škola a nejaká autorita. Ale študenti si s učiteľmi tykajú, odchádzajú z triedy kedy chcú (na záchod alebo do skrinky, nie že úplne preč). Ak zvoní, tak všetci sú prekvapení, ak nie je čo preberať, skončí sa aj o 15 minút skorej, nikdy nie sú všetci načas. A hlavne, nemáš zle, keď neprídeš na hodinu. Teda, je to tvoj problém, lebo nebudeš vedieť, čo sa preberalo, ale inak to nikto nerieši.
A neviem, či je to len tým, že bývam v malom meste bez širokých možností, ale keď sa teraz niekoho spýtam, kam a či vôbec chce ísť na vysokú, povedia, že nevedia. Proste ich netrápi, že za rok končia školu. Nie. Veľa ľudí tak isto chodí na odbornú školu. Pýtala som sa jednej, čo teda môže potom robiť, ako vyštuduje tu farmársku či zvieraciu, také dačo to bolo a ona že "no môžem robiť v obchode so zvieratami". Asi som sa nezdržala prekvapeného výrazu, lebo už sa so mnou nebaví. Ale nechápala som, prečo študuje na špeciálnej škole, keď chce len byť predavačka. A veľa ľudí tu takto "jednoducho" vidí svoju budúcnosť.

5. Dialekt sem, dialekt tam

Keď som ešte bola na Slovensku, moja hostiteľské mama mi napísala, že ona a môj hostiteľský otec obaja rozprávajú iným dialektom. Prvé dni, alebo skôr poviem týždne, mi to bolo srdečne jedno a nevšimla som si. Ale ako som sa začala viac sústrediť na jazyk, začala som si všímať rozdiely. Aj mám niektoré predmety s ľuďmi odinakadiaľ a celkom som na seba hrdá. Už len sa jeden naučiť, nech mi ľudia konečne aj rozumejú.

6. Nie sú chladní, ale udržujú si osobný priestor

Z každej strany "skúsených" cestovateľov počúvate, že nóri sú chladní. Nie, nie sú. Dajte na mňa. Nóri sú super, ak sa k nim nasáčkujete a nedáte šancu uniknúť, zvyknú si na vás, Myslím to seriózne. Stále som si sadala s Tuvou na biológii a teraz už ona príde za mnou aj sama. Alebo Barwaqo na marketingu. A ak sa spýtate na niečo nie moc osobné alebo urážlivé (nezabudla si si dať dnes špirálu, zľakla som sa ťa?) tak sa radi rozrozprávajú o sebe (samozrejme, sú aj výnimky). Ale na druhej strane si udržujú trochu odstup. Aj tým čo vám povedia, aj tým ako blízko vás stoja/sedia. Dá sa to veľmi ľahko všimnúť v porovnaní s ich dlhoročnými kamarátmi a preto sa môžete cítiť odstrkovane (všetci sa chytajú a váľajú po sebe, žartujú a sú si blízky, že som mala mesiac problém zistiť, kto chodí s kým, a ešte aj mám). Takže z toho plynie ponaučenie, nechcite po cudzom nórovi aby vás chytil keď idete skákať odniekiaľ - verte mi, nerobte to...

7. Odignorovala vás jediná osoba s ktorou sa bavíte? Normál

Nóri sú v tomto veľký špeciál. Ak ste si už konečne aj že našli kamaráta, ktorý si pamätá vaše meno a vy celý deň dostávate náhle návaly eufórie z toho, no on vás potom odignoruje v autobuse a radšej si sadne aj sám, nezúfajte. Je to len preto, aby vás oboch ušetril trápnej konverzácie. Predsalen, polhodinová cesta autobusom s človekom, u ktorého musíte pred položením otázky poriadne pouvažovať, či sa to hodí, môže byť veľmi... trápna

8. Taco fredag, pizza lørdag

Nórske národné jedlo? Grandiosa pizza. Každá rodina má niekoľko v zásobe v mrazničke. A tak isto špecialitou ze taco. To sa celá rodina zíde pri večeri (mimochodom už tak o štvrtej) a každý si poskladá svoje taco. Ja to mám celkom rada. Často to mávame aj na návštevách, jedine čo sa cítim dosť trápne, ako som spomínala už v bode 2, že ja dojem prvé a oni si svoje prvé len skladajú, tak potom aspoň chvíľu počkám, kým aj oni dojedia a až potom sa pustím do druhého. Je to náročné tu jesť.

9. Spotify, netflix, DVDčká

Keďže tu v Nórsku tu pirátstvo vzali trochu vážnejšie, nikto si ani len pesničky nesťahuje, nie to ešte filmy. Zato tu každý, ale že KAŽDÝ fičí na spotify, poprípade netflix, alebo klasické DVDčká a CDčká.

10. Nie je zlé počasie, len zlé oblečenie

Ako som sa mohla presvečiť na vlastnej koži pri zakladaní ohňa v daždi, poprípade túrach v lejaku, kto som aj prechladla, nórov nič neodradí od toho, aby šli na túru. Takže som dostala svoje vlastné (trochu veľké) oblečenie do dažďa, škoda len že o chvíľu bude viac snežiť ako pršať.

11. Ryba, zemiaky, mrkva a znova

Viem, viem, že som v bode 8 hovorila o tacu a pizzi, ale to je len raz do týždňa. Zvyšok je ryba so zemiakmi a mrkvou. Majú ryby ozaj na všetky spôsoby. Len si povedzte a nájdete takú. Puding? Prosím. Roláda? Žiaden problém. Ryba stará pol roka? Máte ju mať.

Read More

Høstferie kap. 3

V piatok sme sa ako na poslednú destináciu presunuli do Stryn. Neviem povedať kde presne to je, ale je to blízko Briksdalsbreen – ľadovca, kde sme sa zastavili aj v lete 2013 na našom výlete po Nórsku.

V Stryn je teraz nejaký trh. Nič extra by som povedala, skoro ako ružinovské hody. Ešte tam aj predávajú rovnaké blbosti a sú tam rovnaké kolotoče. Helge tam totižto pomáha svojmu kamarátovi a na tom trhu predávajú salámy.

Bývame v campe v Stryn. Najprv som sa bála, že keď budem chcieť ísť v noci na záchod, budem musieť prekonávať dlhé vzdialenosti v zime, ale nakoniec v pohode, máme veľkú (vrámci možností samozrejme) chatu aj s kúpeľňou.

Neboli skoro ani žiadne problémy. Jedine čo by som vytkla, že som sa vobec nevyspala. A prečo asi? Lebo som spala v izbe so Synne Kristin, ktorá plakala až do polnoci každých 10 minút, až sa nakoniec rozhodla Britt Marie, že bude spať s ňou. A potom sa ešte niekoľkokrát zobudila v noci s plačom, na čo som plakala už aj ja a nevyspala sa vôbec.

Druhý deň to na mňa doľahlo. Aj tá choroba, aj únava. Prešli sme si celý trh. A Synne Kristi sa vozila na kolotoči. Nechcem byť škodoradostná, ale obe s Britt Marie sme sa celkom zabavili na tom ako stlačila jednu páčku, čo ju vyniesla vyššie, ale ona ňou kývala stále hore dolu a nadhadzovalo ju to až sa rozplakala, ale nevedela, že to bolo tou páčkou... 

Dokonca som na trhu ochutnala takú hnusnú rybu. Si zo mňa vystrelili a že mám ochutnať a keď som to mala v puse mi povedali, že to si odležalo takého dobrého pol roka. No poviem vám, aj to tak chutilo. Predavači a Britt Marie sa nemohli zastaviť na mojom výraze a dali mi chleba s lekvárom na zajedenie.

Stretli sme aj slovákov. Taká nesympatická žena a muž, ale človek si nevyberie. Škardo na mňa pozreli keď som sa podvedome usmiala, že počujem naživo slovenčinu a odkráčali ďalej.

Ale ako som povedala, bola som veľmi unavená, tak som sa na obed vybrala naspäť na chatu. Sama. Stratila som sa len trikrát. Ustlala som si hore, pustila zelenú mílu a ignorovala všetkých okolo.

Večer sme šli do reštaurácie, kde som dostala najprv detskú porciu a potom hnusnú porciu špagiet. Akože fakt. Takže už len zasa domov, pozrieť si krátky, o ničom ohňostroj, zahrať si s Britt Marie hru a potom zasa do tej uplakanej noci.

Som naštvaná, unavená a nemám dosť vreckoviek. A ešte mi Synne Kristin pokazila slúchatká. Takže dovolenka za milon fakt…

P.S. Mám oblečenie do dažďa. Je mi obrovské, ale nebudem už ja nič riešiť.

Z cesty domov:

(Toto je pohľad na to mestečko, z ktorého sa dá dostať na Briksdalsbreen)

Read More

Høstferie kap. 2

Ako sme sa teda večer dostali k Helgeho rodičom, asi o jednej, sme sa už len presunuli každá do svojej postele a zalahli. Ja som bývala v pivnico-prízemí. Izba celkom pekná, taká drevená a aj celkom veľká. Bolo mi povedané, že vo vedľajšej izbe býva ešte nejaký chlapec. Vôbec som ho nevidela a ani neviem čo je zač, ale celkom ma desila predstava, že zasa niekto cudzí.

Na ďalšie ráno sme prekvapivo vstali tak o deviatej. Vlastne každé ráno som sa odvtedy budila o deviatej, čo nie je moc dobré pre moje ranné vstávanie do skoly. Ale tak to budem riešiť neskôr. Najprv sme samozrejme cez deň moc nerobili. Maximálne sme šli na ihrisko a už som toho mala plné zuby. Nepamätám si presne, ako sa to mesto, kde sme boli volalo, ale hneď vedľa bol Múlôy.

Druhý deň pršlo. Akože celkom dosť. Ale prečo nie, rozhodli sme sa ísť na túru. Autom sme sa previezli k takému zvláštne vyformovanému kameňu (názov) a potom k majáku. Keďže bola hmla a pršalo, nedalo sa toho moc do diaľky vidieť, ale aj taká tajomná, tmavá a trochu desivá atmosféra mala svoje čaro. Lenže samozrejme, ja bez oblečenia do dažďa som to nezvládla bez ujmy na zdraví- mám nádchu.

Ostatné dni zasa nič extra sa nedialo. Predsalen- bývali sme s dôchodcami. Maximálne zrazu na tretí deň prišla babka. Tá je strašne zlatá. Stále nám dávala viac a viac jedla. Príklad: na obed sme mali rybu so zemiakmi. Všetci už dojedli, ale ona mala pocit, že máme málo zemiakov. Britt Marie jej hovorí, že už nikto nechce viac zemiakov, ale ona aj tak pre istote ešte ďalších desať zohreje. Podobne aj so zmrzlinou, tou by nás cpala do večera.

Ja som sa prevažne učila. Teda snažila sa. Marketing by ale ani po slovensky nebol jednoduchý, nie to ešte po nórsky. A keď som sa snažila učiť s Britt Marie, Synne Kristin si zo mňa robila preliezačku, čo tiež nebolo bohviečo. 

Read More

Høstferie kap. 1

Mám za sebou prvé tri dni prádznin v podstate. Je 23:19 v pondelok, 28.9. Ja, Britt Marie a Synne Kristin sedíme v aute. Už pred dvoma hodinami sme mali doraziť k Helgeho rodičom. Ale samozrejme, prečo by malo niečo fungovať? Zastavili nás na ceste, opravujú tunel, musíme hodinu čakať, kým sa môžeme pohnúť ďalej, a to sme len 10 minút od cieľa. Rozhodla som sa preto tento čas využiť užitočne a spánok odložiť na neskôr, čiže píšem článok.

Z prvých prázninových dní som mala obavy. Mali sme ja, Britt Marie a Synne Kristin ísť do Bømlo a byť tam do pondelka s malými deťmi. Tak sa aj stalo. V piatok, keď som sa vrátila zo školy sme odišli. Do Bømlo je to dlhá cesta. Cca 6 hodín, my sme mali aj pauzu na večeru. Bømlo je na ostrove, takže sme sa plavili aj trajektom. Pre mňa nie častý zážitok, tak som si to riadne užila.

Keď sme dorazili, už veľa času nezostalo a len sme si dali kveldsmat a šli spinkať. Spali sme my tri a Sunneva (jedno z domácich detí) v jednej izbe. Synne Kristin sa samozrejme v noci budila, tak aj ja, ale inak môžem povedať, že to bola celkom v pohode noc.

V nedeľu sme sa vybrali za kamarátmi Britt Marie do mesta pol hodinu odtiaľ. To bol ďalší nudný zážitok. Tri deti do 12 rokov, báli sa ma, tak som sa 5 hodín len usmievala a snažila sa neplakať. Ale na obed sme mali zaujímavú vec. Ryžou kašu s cukrom a škoricou, ale pozor, k tomu šunku. Nebolo to zlé...

Ako sme sa večer vrátili, bolo tam ešte viac detí. Nie len tri domáce a tri na návšteve ako my, ale ešte aj ďalšie dve – bratranec a sesternica domácich. Najprv všetko zlaté, tri najmenšie mi doniesli knižky, že nech im čítam, tak som si vymýšlala. Celú dovolenku im nedošlo, že im nerozumiem. Len Halvardovi som to povedala a chudáčik bo strašne vydesený. Potom však všetky na mňa začali útočiť a správali sa ako opice. Ale zjavne ich to bavilo. Gunhild si ma špeciáľne obľúbila a furt za mnou lozila a chcela sa so mnou naháňať a blbnúť, na čo začala Synne Kristin žiarliť a vyžadovala ma pri večeri. Cítila som sa dosť žiadaná.

Večer som potom mala ísť strážiť toho bratranca so sesternicou. Bývajú len asi tri minútky od nich. Ich mama chcela ísť na koncert. Všetko prebiehalo fajn, kým sa ten chlapec nezobudil, že sa moc potí. Tak sme zavolali jeho tetu a on sa chudák zavrel do kúpeľne a tam sa schúlil no bolo mi ho ľúto. Ona však povedala, že to len vymýšla, lebo mu chýba mama. Počkala so mnou a potom sme šli domov a spať.

Nedeľa nebola extra výnimočná. Dostala som konečne heslo od wifi a robila som si svoje. Len na chvíľu som vyšla hore a to už Gunhild za mnou prišla s vyfarbovačkou morského koníka a že čo je to sa ma pýta. Chvalabohu som to deň predtým videla, tak to nepôsobilo trápne. Povedala som jej, že sjøhest a ona si potom celý čas čo kreslila mrmlala to slovo. Aj na mamu zakričala 5 krát, že kreslí morského koníka. Začínam ju mať rada.

No a je tu pondelok. Keď ma konečne nezobudili deti, zobudil ma môj budík 5:40, lebo som si ho zabudla vypnúť. No skoro ma porazilo. Zvyšok dňa tiež nebol bohviečo. Od rána sedíme v aute. Jedine sme mali zastávku v Bergene, čo sa mi veeeeľmi páčilo. Bergen je prehlasovaný za najkrajšie mesto v Nórsku a myslím že aj právom. Najprv sme chvíľu chodili po prístave a potom šli do reštaurácie, kde sme stretli kamarátku Britt Marie. Synne Kristin sa tam strašne rada hrala v detskom kútiku takú hru, že geografia. Na dotykovej obrazovke, len jednoduché určovanie krajín. Vedľa nás to hrala aj taká babka s vnúčikom. Povedala som im, že som so Slovenska a pomohla s pár krajinami, i keď samozrejme mi trikrát povedala, že Slovenia to je moja krajina...

Po obede sme sa vyviezli pozemnou lanovkou Fløibanen nad Bergen. Keďže sme vychytali krásne počasie, bol ozaj úžasný výhľad.

No a teraz sme tu. Po troch dvoch cestách trajektom a celom dni v aute, zaseknuté 10 minút pred cieľom.

Read More

Opekačka à la Nórsko

Tento posledný štvrtok pred prázdninami sme sa z teselnej vybrali na celodenný výlet “za roh“ do lesa. Cesta zo školy len taká po hodinka, ani nepršalo. Ešte som úplne nevedela, čo budeme robiť, len som mala v ruksaku marshmallows a drevo podľa pokynov mojich spoluskupinovníčiek Mari, Kari, Anne a Anny. Keď sme dorazili na niečo, čo by sa dalo nazvať čistinka, mali sme si vybrať každá skupinka miesto a založiť oheň. To ma tiež celkom prekvapilo, že nechajú študentov len tak založiť oheň, dokonca cca 10 skupiniek a bez dozoru. To by sa u nás nestalo...

Samozrejme, nóri majú výstroj do každého počasia, takže sa nestalo, že by niekto prišiel s kufrom (viď. Saška). Mali kopu zápaliek, podpaľovače všetkých druhov, termo oblečenie, nepremohavé budny, topánky jak keby šli liezť na Mount Everest, dobre že nie ozaj aj horolezecké laná, ale oheň by zakladali na veľkej kope suchých vetvičiek. Keď som podotkla, že by sa to nemuselo skončiť dobre sa síce s frflaním, ale Mari presunula inam a začala skladať polienka, čo sme doniesli. Anna mala kopu novín, tak ich začala aj hneď hádzať do “ohniska“. Pre istotu tam nasypala aj celú krabičku zápaliek a zapálila. Ako inak, sa zapálili len noviny a veľké polená nechytili. Až po niekoľkých pokusoch pochopili, že potrebujeme aj tie malé suché vetvičky, ktoré tak usilovne vyhádzali. Oheň bol veľmi provizórny a každú chvíľu zhasol. Dosť sa z neho dymilo a ešte aj začalo prsať. Všetky nadávali, ako na nich stále šiel dym, tak som im povedala, že dym ide za krásou, čo ich potešilo, ale stále ich z neho štípali oči.

Ako prvé sme si robili pinnebrød. Keby ste si to nevedeli predstaviť, je to niečo ako trdelník na paličke a robí sa v ohnisku. Ako som už spomínala, v opekaní neboli moc zdatné, takže to strčili do ohňa. Akože úplne do ohňa. Takže to mali zvonka čierne a zvnútra surové.

Potom sme mali syrový sandwich. Lenže mňa saozrejme nenapadlo si zobrať alobal, tak som musela použiť ich, už použitý. Takže som mala pekne čierny sandwich a ešte do večera keď som si grgla som cítila dym.

Ako posledný chod sme mali s’mores. To je niečo akože keksík, čokoláda, marshmallow a keksík. To jediné mi napravilo chuť. Po jedle sme sa mali celá 2.STB stretnúť a mať test z otázok, čo sme mali navzájom spraviť. Keď už bolo 11:25 sa Ingrid Marie a Mari chceli vypýtať, aby sme stihli autobus 11:55, lebo ďalší ide až 15:35. Učiteĺ povedal, že to aj tak nemáme šancu stihnúť, že máme počkať. Tak sme čakali. Skončili sme 11:40, a ony sa rozhodli, že sa to ešte oplatí vyskúšať, tak sme utekali. Cez les, dolu do mesta, cez celé mesto, ale mali sme šťastie, lebo šoféroval ten najmilší šofér a zastavil nám na zastávke, kde sme na neho mávali ešte pred Gol Skysstasjon.

Taká bola teda moja prvá opekačka s mojou triedou. Oheň, jedlo a akcia.

Read More